„Príde pre mňa zajtra mama?“ opýtal sa Kubko s penou na ústach.

„Myslím, že áno.“ Odpovedal mu jeho otec a podotkol, že už mal dávno ležať v posteli.

„Juppí! Zajtra príde maminka, maminka, maminka, zajtra príde maminka, má-mín-ka.“

Takto znel stručný rozhovor Kubka a jeho otca pri ultra-rýchlom umývaní si zubov. Kubko si švitoril svoje ešte zopár minút, kým sa nezavreli dvere na izbe a neľahli si spať.

„Dobrú noc Kubko,“ povedala som už len zatvoreným dverám.

…

S pribúdajúcimi rokmi, mojimi aj Kubkovými, som zistila, že môže byť príjemné deliť sa s niekým o život, aj keď od toho druhého nemôžete nič čakať. Pretože si to jednoducho nemôžete len tak nárokovať a na isté veci je treba si počkať. Ako dlho, to zatiaľ netuším.

Dnes ráno, keď sme sa hrali, zapozerala som sa na Kubka a myšlienkami som uletela niekam mimo realitu. Asi mi to trvalo dlhšie než len chvíľu, pretože keď som sa „vrátila“, díval sa na mňa a zjavne už niekoľkýkrát mi niečo vysvetľoval s nepochopeným výrazom v tvári.

Neviem presne, kde som bola, ale pamätám si ten pocit. Moment, keď sa vás niekto alebo niečo vnútorne dotkne. Svet akoby sa zastavil (viem, znie to hrozne pateticky, ale takto som to cítila), okolo vás je ticho a vy vnímate len seba, len ten jediný moment a teplo, ktoré sa vo vás rozlieva.

Sledovala som Kubka ako len v trenírkach skladá domčeky pri stole, všetko vopred premyslené a všetky domčeky z presne rovnakých kociek (najnovšia mánia – žeby bol trocha Monk po mne? 🙂 ). Dívala som sa na jeho polonahé detské telíčko a nevedela som prestať. Chutne pevný opálený chrbát a úplne jemnučké, takmer biele chĺpky na rukách. Popri tom mi hlavou letela veta „Heuréka, Perinbabka, už som chlap!“ s obrazom Jakuba letiaceho s ružovou prikrývkou.

Si môj, pomyslela som si. Si môj, nech je to už akokoľvek. Pretože teba nemám v nikom a ty nemáš v nikom inom mňa.

Namasté