„A to aj vlastnému by si takto…. ?“

„Áno, aj s vlastným si to takto predstavujem“.

„No to by som chcel vidieť“.

„No tak ťa potom zavolám na návštevu!“ pomyslela som si už v tichu svojej hlavy.

Až raz budem mať vlastné dieťa, mnohé veci budú iné. Dieťa bude moje. Bude vyrastať so mnou. Vzťah budeme mať teda iný. Prečo by som ale mala aplikovať iné výchovné prvky a spôsob komunikácie? Či budú viac alebo menej úspešné pri vlastnom, o tom bude môcť byť reč potom. Že ma vlastné dieťa skôr spacifikuje? Veľmi pravdepodobne áno. Že budem ľahšie ovplyvniteľná a mäkšia? Asi áno. Že sa budem snažiť vychovať aj vlastné dieťa v dobrého človeka a vštepiť mu všetko dobré čo sa snažím vštepiť tomu nie môjmu? Rozhodne áno.

Až natrafíte na štúdiu, ktorá potvrdzuje, že komunikácia s deťmi v školskom veku v štýle „ťuťuľu-muťuľu“ výrazným spôsobom (pozitívnym) ovplyvňuje ich vývoj, sú vďaka tomu viac sústredené a rýchlejšie sa vzdelávajú, učia a nasávajú životné múdra, sem s ňou! Vzorka ale musí byť dostatočne široká a testy rozsiahle. Štúdiu musí vykonať svetovo uznávaný ústav. Inak neprijímam.

Ja si teda razím vlastný štýl. Taký, akému Kubko rozumie. A dokonca sa na tom často aj baví. Informáciu príjme a pracuje s ňou. Nekričím. Neničím si hlasivky. Snažím sa byť rozumná.

Stretla som sa s názorom, že je to veľmi chladný pohľad na vec. V plnej miere uznávam 🙂 . Ja potrebujem, aby so mnou ten človiečik efektívne existoval aj o niekoľko rokov (za takého predpokladu teda). Nepotrebujem, aby som bola najobľúbenejšia Tánička na svete (ale je to pekný pocit, vedieť, že už vlastne som 🙂 mamu má. Nech má s ňou ten najkrajší vzťah na svete a ten iný pekný so mnou.) Potrebujem, aby ma rešpektoval. Rozhodne neplánujem, že bude pätnásťročná brčkavá hlava skákať po tej mojej. Päť rokov nám to už nejako funguje. Je to síce ešte malá časová vzorka, ale dajte mi ešte chvíľu. Skôr nebolo možné zahájiť výskum. Z pochopiteľných dôvodov.

Namasté