Piatok, 17:45

Za necelú hodinu som zvládla presunúť za z práce, vymyslieť večeru, nakúpiť chýbajúce potraviny, vyzdvihnúť Kubka u jeho babky, zdvorilo prijať koláčik so sebou (pretože ja koláčiky neodmietam 🙂 ) a teraz si pohodovo, aj keď dosť upotene, pri 33 stupňoch v tieni, kráčame smerom domov. K nám domov. „K tatovi“, ako by Kubko povedal. Ja tam bývam tiež, len aby sa nezabudlo, ale plne chápem pomenovanie „k tatovi“.

Keď som bola malá a chodievali sme cez víkendy k starým rodičom, o tých z otcovej strany sme vždy vravievali, že ideme k babke a o tých z maminej strany, že ideme k dedovi, a to aj napriek tomu, že aj druhý dedko aj druhá babka žili v rovnakých domoch ako ich životný partner. Čo už, preferencie sú preferencie.

Čvirikáme si teda s Kubkom už ani neviem o čom (predpokladám, že o Minecrafte alebo o našej lego hre, časť siedma), keď tu zrazu…

„Mamina? To je moja mamina…alebo nie? Ale, je to asi ona… ?“ pýta sa ma Kubo a pozerá smerom k brehu jazera.

„Neviem Kubko, … (ťažké zamyslenie)… tvoju maminu podľa prsníkov ešte nerozoznám.“ Áno, toto som vážne vyslovila nahlas. Zjavne ma ale nikto nepočúval, veď prečo aj, keď na obzore je mamina.

„Ale, veď je to ona!“ Skúša znova, so širokým úsmevom na tvári, požiadať o moje potvrdenie.

„Áno Kubko, podľa všetkého je to tvoja mamina.“ Odpoviem, pretože je to tak.

Kráča nesmelo, akoby mu niekto niekedy nedovolil rozbehnúť sa za ňou. Musím som ho posmeliť, aby sme sa pri nej zastavili. Veď je to predsa jeho mama. Aj keď pravda, nemusím vedieť ako vyzerajú jej prsia v plnom znení.

To už sa ale začína obliekať, pretože si nás všimla, alebo preto, že je proste na odchode, kto vie.

Kubko si od samého šťastia poskočí, vybozká ju a vyobjíma, prehodíme pár slov a pokračujeme v našej ceste späť. Ja hladná a upotená z tepla a nákupu, Kubko rozjarený z neplánovaného stretnutia s maminou. Aspoň že tá mamina vyzerá pekne oddýchnuto a vôbec nie upotene.

Svet sa nerúti, ale sú veci, ktoré jednoducho nemusím ve(i)dieť.

Namasté