Keďže som ani pred Vianocami nepridala žiaden aktuálny príspevok, skúsim to napraviť týmto prehľadom najnovších udalostí klanu Ťapákovcov. Na sviatky k nám prišla rodina môjho priateľa. Jeho mama s partnerom a mladšia sestra. Mám ich veľmi rada. Stráviť s nimi päť dní nepretržite počas sviatkov je akurát tak dosť…
Cestou na stopäťdesiatu piatu rodinnú návštevu: „Kubko, a budeš smutný ak do legolandu nepôjdeme?“ (otec za volantom, ja vedľa neho, Kubo vzadu) V mojej hlave sa automaticky zasekla páska a musela som ten úsek pretáčať znova. Jasné, že bude! „…budeš smutný ak do legolandu nepôjdeme?“ (otec za volantom, znova…
„Príde pre mňa zajtra mama?“ opýtal sa Kubko s penou na ústach. „Myslím, že áno.“ Odpovedal mu jeho otec a podotkol, že už mal dávno ležať v posteli. „Juppí! Zajtra príde maminka, maminka, maminka, zajtra príde maminka, má-mín-ka.“ Takto znel stručný rozhovor Kubka a jeho otca pri ultra-rýchlom umývaní si…
Kedysi, ako dieťa, som mala doma vrtuľník, dom, auto, loď, mrakodrap, plážový dom, záhradu… to všetko sa vošlo do jednej jedinej krabice. Stačilo ju len otvoriť a stavať podľa nálady. Tiež sme so súrodencami mali obchod s ovocím a zeleninou. Mali sme školu s lavicami plnými žiakov, mali sme pláže,…
Report jedného večera: Vyše dvoch hodín som ručne šila ten najlepší kovbojský kostým aký som len v danej chvíli vedela vymyslieť a spraviť. Po práci, bez akejkoľvek prípravy, len čo som navarila a najedla sa (a medzičasom bola pätnásťkrát opýtaná, či už začneme s tým kostýmom a kedy), asi od…
„Tak čo, bereš?“ Počujem z pravej strany Kubka prichádzajúceho ku mne s ponukou, ktorá sa vraj neodmieta. Dve hodiny hrania sa s legom na dobrých a na zlých. Ja som vždy tá dobrá, na výber nemám. (verili by ste?) „No? Bereš?“ ozve sa znova, skôr ako stihnem reagovať a na tvári…
Dvesto farebných kartičiek s obrázkami rôznych, viac či menej reálnych, stvorení leží ledabolo na zemi. Jedna prekrýva druhú, a aj keby nie, ty na ne cez slzy dobre nevidíš. Po viac ako dvoch hodinách svedomitého triedenia a ukladania si sa s výrazom rímskeho gladiátora postavil a v ohromnej snahe odložiť svoje dielo…
Je sobota popoludní a obývačku okupuje celý zástup ľudí. Dieťa, starí rodičia, rodičia, tety a sesternice, či iní príbuzní. Stôl sa prehýna pod tiažou pohostenia. Všetci spokojne vedú debaty. Škatule, roztrhaný darčekový papier aj pestrofarebné darčekové tašky ležia voľne pohodené na zemi. Podáva sa káva. Idylka sobotňajšieho popoludnia…
Detská úprimnosť nemá hraníc. A ako každú úprimnosť, aj túto si veľmi vážim. Pretože je to globálne podpultový tovar a obdarovať seba či iných, alebo byť obdarovaný niečím, čo má len málokto, je viac ako osviežujúce. Nakopne vás to! Do žíl sa vám vleje život v jeho plnej sile.…
Cestou v aute. „Koľko váži jeden gaštan?“ opýta sa Kubko sediaci na zadnom sedadle. „Hm…to presne neviem, ale nie je to veľa. Možno 10 – 20 gramov? Podľa toho aký je veľký.“ „Ahá…a koľko váži nákupná taška, taká z Billy napríklad, tá žltá?“ „Fúha, tá váži ešte menej,…