Cukrová sága

Včera večer 21:14 u nás doma

Práve som Kuba našla ako si „nenápadne“ posrkáva zo šálky na čaj. Tekutinu, ktorú som nevidela, si miešal čajovou lyžičkou, čo ho ihneď prezradilo.

Dnes som ho „bejby-sitovala“. Pozerali sme rozprávku, predtým zjedol vynikajúce špagety (áno, ja som varila 🙂 ), hrali sme sa s legom,…jednoducho čistá pohoda. Ja som popri tom vyžehlila prádlo (asi 10 kusov oblečenia – bežne môj mesačný objem), vyvešala dve várky z práčky, vyložila som riady z umývačky, upratala kuchyňu, navarila som už spomínané fantastické špagety a keď som si konečne chcela na 5 minút sadnúť, že si s ním pozriem kúsok tej rozprávky, našla som ho posrkávať, evidentne, veľmi tajný nápoj.

Vravím si, čo si to tam ten chalan namiešal? Veď kvôli kakau by sa tak „netajil“ (sedel odo mňa asi na meter a veľmi sa snažil tváriť, že tam vlastne nie je). Cinkanie lyžičky o stenu šálky ma vie vytočiť bežne, i za bieleho dňa. Tobôž, keď evidentne mladý muž chce predo mnou niečo zakryť. Šálku ledva odlepil od úst, len aby som nevidela jej obsah.

„Aký drink si si namiešal Kubko?“ začala som veľmi nonšalantne, i keď jediné, čo som chcela, bolo vytrhnúť mu tú šálku z rúk a dať mu facku. Bolo mi viac ako jasné, čo si namixoval.

„Niiič, len vodičku.“ Snažil sa otočiť svoj skučeravený pohľad späť k obrazovke, ale ja som sa nedala.

„Čo tam máš? Možno by som si aj ja dala, som smädná.“

„To ti nemôžem povedať.“ Vzdal sa veľmi rýchlo, uznajte. Vlastne sa vzdal hneď ako chytil tú sprostú lyžičku do rúk. Komu už len napadne, chcieť byť tajný s lyžičkou búchajúcou o stenu šálky?

„Kubko, čo tam máš?“ spýtala som sa rázne a snažila som sa sledovať a kontrolovať samu seba. Toto už nebola otázka, nebola to voľba. Bol to rozkaz. Buď mi to tu a teraz povieš, alebo mi to povieš teraz a tu. Nemáš na výber. Dostala som ťa. Ty to vieš. Ja to viem.

S úškľabkom na tvári, ktorým ma chcel zjavne obmäkčiť, a ktorý mal asi zachrániť jeho život, povedal iba: „Nemôžem ti to povedať.“

„Prečo?“ nečakala som na ďalšie taľafatky.

„Lebo keď ti to poviem, budem mať zle.“

Ho-hó, milý môj zlatý, ty už máš zle práve teraz, takže priznanie bude už len veľmi jemne poľahčujúcou okolnosťou.

„Kubko, čo tam máš?!“ posledná možnosť. Nevyužil ju. Jeho smola.

Ešte som sa len postavila, už som videla obsah šálky a na jej dne ešte stále nerozpustený cukor. Cukor s vodou prosím pekne. Toto bol ten tajuplný nápoj, ktorý si Kubo namiešal o 21:12 dnes večer.

Od nervov som mala chuť kopnúť to do seba na upokojenie. Šálku som však rovno zaniesla do kuchyne a mladému labužníkovi som dopriala trocha inej príchute, aby mu na noc nebolo prisladko.

Asi o pol siedmej sám zjedol celé balenie v čokoláde máčaných piškót a ani sa len neopýtal či by som si náhodou nechcela dať aj ja. Napriek tomu mu evidentne do žíl chýbalo cukru ešte viac. Ok, dieťa vo vývoji. To dokážem pochopiť. Ale o pol desiatej večer, keď jedinou fyzickou aktivitou je mu umývanie zubov? A to samo o sebe, povedzme si úprimne, dá viac zabrať mne ako jemu. Psychicky.

Netuším nakoľko efektívna bola moja rozprava. Na každú otázku som ako odpoveď dostala len pokrčenie plecami. Na záver sa mi ale odvážil pozrieť do očí. Tak opatrne, akoby iba zboku, ale predsa.

Rozprávku som okamžite vypla a zavelila na umývanie zubov. Kým sa dostal do postele, bola som pokojná. Povedali sme si tradičné vďačnosti a bola som pyšná na to, že som dieťa napriek ráznej kadencii slov pri prednášaní o škodlivosti cukru nerozplakala a dokázala som ho ukočírovať ešte celkom pokojného aj do postele (no, to nebolo zase také zložité po mojom výstupe).

Ako správny ne-rodič som cítila morálnu zodpovednosť a preto som o tomto zážitku porozprávala aj jeho otcovi, keď sa neskôr vrátil domov.

„Čo?! On mi zjedol moje piškóty?“ (tým chcel asi povedať „ďakujem ti láska, že ste to spolu zvládli a ešte si aj navarila“)

Každý sme si z príbehu vzali to svoje a môžem si ísť pokojne ľahnúť spať 🙂
Namasté


5 komentárov

  • Tereza Outcry

    27. júna 2018

    Celou dobu jsem čekala, že mu dáš přes prdel nebo, že v tom pití je rum nebo tak. 😀 Já bych to asi neřešila. 😀 Stejně měl ty piškoty, takže to už podle mě je jedno. 🙂

    Reply
    • teha

      28. júna 2018

      No jedno to v princípe bolo aj je, ale chalan musel dostať feedback 😀 a možno by bol za tu jednu „přes prdel“ aj vďačnejší ako za ten môj monológ 🙂

      Reply
  • Sašen

    28. júna 2018

    Milujem všetky tieto ne- rodičovské príbehy… a v očakávaní klikám na blog, kým pribudne niečo ďalšie 🙂

    Reply
  • Alexandra

    1. júla 2018

    Milujem tieto ne- rodičovské príbehy 🙂

    Reply
    • teha

      1. júla 2018

      Ďakujem! Dnes večer pribudne nový. Príjemné čítanie 🙂

      Reply

Pridaj komentár