Ako dieťa motivovať k pohybu a športu

Na deti je treba byť prísny. Na deti netreba byť príliš prísny. Mám očakávať toľko, alebo trikrát viac? Či dokonca menej? …No vyberte si 🙂 Človek aby na dieťa používal tabuľku a prepočtové vzorce. Vek x hmotnosť x kondícia / skúsenosti, a to celé umocníme na druhú a vyjde nám…blud. Pretože každé dieťa zvláda to svoje maximum, o ktorom zvyčajne ešte ani len netuší.

Ja som v sobotu absolvovala kurz komunikácie v kritickej situácii, kedy dieťa maximum objavilo a zľaklo sa ho. Asi som prešla. Certifikát mi však nikto nedal.

Chalani šli bicyklovať, ja som makala v pivnici a na byte. O tom, kto spálil viac kalórií, sa baviť nemusíme 🙂
Asi po hodine sa vrátili a Kubo si okrem bicykla dovliekol so sebou aj výraz tváre dieťaťa tesne pred spustením slzných kanálikov. Odutú mal nielen tvár, ale aj chovanie. Prilbu hodil na zem, on sa šuchtavým spôsobom priblížil ku gauču a tiež sa doň iba tak pohodil. Chvíľu kopíroval polohu embrya a tváril sa nesmierne urazene.

„Čo sa stalo Kubko?“ opýtala som sa so záujmom. Čakala som príbeh o niečom, na čom sa s tatom nepohodli. Žeby nedostal zmrzlinu? Nešli ním vybranou trasou? Toto sú zvyčajne dostatočne silné impulzy na spustenie systému odutia sa. Slzy lesknúce sa v kútikoch jeho očí však nasvedčovali, že situácia bude mať hlbší a serióznejší základ.

„Všetko ma boolií.“ Znela odpoveď a to už sa Kubkovi triasla i brada, nielen slzičky na krajíčkoch.

„Niečo sa ti stalo? Udrel si sa?“ zisťovala som ďalej. Tato veľa neprezradil.

„Nie, ale všetko ma bolí…z bicykla.“ Slzičky to nevydržali a nechali sa unášať gravitáciou.

Potom som sa dozvedela, že spravili asi 10 kilometrový okruh. Ok, vravím si, kvôli tomu tu teraz máme slzavé údolie? Očami som prekrúcala iba v duchu, aby som sa mladej duše nedotkla príliš hulvátskym spôsobom. Poďme si to teda rozanalyzovať, povedala som si (lebo to ja môžem 🙂 ).

„A keď sa bicykluješ s maminou, alebo s babkou, tak kam chodievate?“

„No, na zmrzlinu, cez Štrkovec, na tú druhú zmrzku a potom si dáme prestávku. No a potom ideme domov. Ale nie celý Štrkovec, iba tak, vieš…cestu tam a potom späť.“

Viem. V preklade to znamená, že cestou tam spraví začínajúci Sagan zhruba 1,2km a cestou späť to isté. Spolu teda 2,4 kilometra. Ak vôbec, pretože časť trasy kráča a obe aktivity realizuje vo viac ako ležérnom tempe (hlavne, keď mu spoločníka robí babka).

Áno, to horšie ja si vravelo, že takýto výkon je hoden možno štvorročného dieťaťa. A je. To múdrejšie ja však vzalo realitu do úvahy a pri porovnaní bežných dvoch kilometrov s trasou 5x dlhšou uznalo, že telíčko musí bolieť. Prirodzene. A hlavne zadok 🙂

Kauza bola o 15 minút uzavretá s tým, že Saganko musí trénovať. Lebo, povedzme si úprimne, nie všetci musíme byť od prírody športové duše, ale aby čoskoro desaťročný chalan plakal pre 10 kilometrov na bicykli, tak na to by som sa pozrela. Tobôž, keď minule chcel ísť so mnou behať (koľko sto metrov, to nešpecifikoval).

Zjavne si budem musieť pripraviť akčný plán pre obidve nešportujúce osoby v našej domácnosti! 🙂

Keď už bolo po všetkom, sopľavým hlasom sa ešte spýtal, či sa spolu ešte večer zahráme (akože náplasť na ublíženú dušičku a boľavé telíčko). Jasné, vravím, veď sme sa dohodli, ale ja ešte pôjdem behať.

„Tak sa môžeme zahrať predtým ako pôjdeš behať. Lebo potom budeš možno unavená, tak aby si si mohla ísť pokojne ľahnúť a oddychovať, keď sa vrátiš.“

Premýšľam, či to len ja za touto vetnou skladbou vidím lesť, alebo tam naozaj je. Krásne zaobalená a oblečená do šiat opatery a úprimného záujmu (behať môžeš ísť, ale nie že sa potom vrátiš unavená a my sa nebudeme hrať!). 🙂

Pekný týždeň všetkým
Namasté


Pridaj komentár