„Láska, ale my asi potrebujeme ísť na ten druhý autobus, ktorý ide opačným smerom.“ Podotknem, keď autobus v opačnom smere práve zastaví na zastávke.

Ako odpoveď počujem len ticho – pozerá sa na grafikon.

„Áno, to je on. Poď.“ Povie po chvíli rozhodne a tak spolu bežíme cez cestu na druhú stranu. Vodič autobusu nás našťastie vidí, a preto pohodlne nastúpime kým sa znova pohne.

Ja si sadnem a stále predýchavam práve zdolané metre. Nie, nie tých 5 metrov z jednej strany cesty na druhú, ale tých 1000 metrov s prevýšením 186 metrov predtým. Nohy mám roztrasené od špičiek prstov až po bedrové kĺby. Po rannom behu 5,6 kilometrov nie je zdolávanie strmých kopcov ideálny druh pohybu. Rozhodne nie pre moje nohy. A rozhodne nie v časovom prese, len aby sme stihli tento autobus. Ďalší by šiel o hodinu.

Ako tak sedím, sledujem zmätený výraz na tvári môjho priateľa, otca dieťaťa, kvôli ktorému zdolávame tieto prírodné prekážky. Po chvíli váhania predsa len osloví šoféra a dozvieme sa, že ideme správnym smerom, ale ešte raz budeme musieť prestúpiť. Výborne. Jednoduchšie to snáď ani nemohlo byť. (kto nezachytil závan irónie, týmto ju podčiarkujem)

O necelých desať minút neskôr už sedíme v druhom autobuse, ktorý nás má zaviesť na cieľové miesto. Po asi troch minútach jazdy vystupujeme. Je niečo po piatej popoludní a, podľa všetkého, nevieme kam ideme. Sme už relatívne hlboko v lesoch, a preto GPS, či akýkoľvek iný signál, hlási „PN“. Cieľ známy, cesta neznáma.

„Tak poďme tadiaľto.“ Navrhuje priateľ. Ja nesúhlasím. Nie preto, že by som vedela, že týmto chodníčkom cesta nevedie, ale preto, že rozhodne ani len netuším kadiaľ vedie. A evidentne nie som sama. Zatiaľ si to ale priznávam len ja. A priznávam aj to, že som si doma ani len nepozrela kam smerujeme. Túto milú povinnosť rada prenechávam na organizátorov podobných adrenalínových ciest. Organizácia ale niekedy kríva na pravú nohu. Inokedy na obe.

Po chvíli sa teda pýtame prvého okoloidúceho (zastávka autobusu – konečná, sa našťastie nachádza hneď vedľa verejného stanovišťa na grilovanie). Okoloidúci vie asi toľko čo my, ale odporúča nám neďaleké informačné tabule. Ja som aj vďaka nim nielen múdra (priam premúdrelá!), ale aj nervózna.

Bližšie súradnice nášho cieľa získavame až vďaka okolia znalej dáme. Z jej inštrukcií zachytím základný smer a informáciu o asi 10 minútovej ceste, po ktorej máme odbočiť kamsi doľava. Vzhľadom na moju nasrdenú náladu sa pomaličky vydávam tým smerom, kým priateľ ešte ďakuje našej záchrankyni. (Pýtate sa, prečo sme nemali inštrukcie od Kubovej mamy? Ja tiež.)

Vytočená, ako sa na ženu patrí, si rázne kráčam (snáď) správnym smerom, nasledovaná Kubovým otcom. Stačí pohľad a vie, že je zle. Len nerozumie prečo. Tak, aby som to zhrnula:
– Pre pokoj v rodine som súhlasila s návštevou Kuba a jeho mami na ich spoločnom výlete mimo civilizácie. Útechou mi malo byť, že „tam predsa nebudeme dlhšie ako dve hodiny“ (nie, budeme tam konkrétne tri hodiny a ďalšie dve nám zaberie cesta)
– Ponáhľala som sa na autobus pod kopcom s prevýšením 186 metrov.
– Nemám rada, ak je niečo neorganizované a ak je niečo, čo mám rada ešte menej, tak je to status nevedomia – kde som, kam idem, kedy … a nemám na mysli filozofické otázky.

Potrebujete ešte nejaký dôvod?

Dopadlo to tak, že som, samozrejme, neprispôsobivá a egoistická. Ale zato, paradoxne, ešte tá pokojnejšia z nás dvoch, čo sa potvrdilo hlasitým voľnoprúdom vyberaných slov na adresu (pozor!) neorganizovaného prevádzkovateľa chaty, ktorú sme po celý ten čas hľadali (pretože to bola samozrejme jeho chyba, že sme nevedeli, kde sa nachádza). V tej chvíli sme boli od nej vzdialení asi 15 metrov. Dosť blízko na to, aby neďaleko stojaci pán i jeho deti jednoznačne porozumeli slovnému odkazu, ktorý sa valil z úst Kubkovho otca. Hodili na mňa zhovievavý úsmev a pokračovali vo svojej ceste. My tiež.

Long story short: Našli sme, videli a o tri hodiny sme absolvovali cestu späť presne rovnakým spôsobom. Taká pohodová sobota. (toto robiť trikrát do týždňa, tak za dva mesiace mám zadok a stehná ako dostihová kobyla!)

Sú situácie v živote, pre ktoré nie som ochotná si nohy dolámať a ešte sa popri tom potiť ako teľa.

Namasté