„Táničkaaa?“ začal, už obligatórnym spôsobom, Kubko zo zadného sedadla. To miesto má na neho asi nejaký zvláštny vplyv, lebo tam väčšinou vyplodí svoje najväčšie múdra 🙂

„Áno, Kubko?“ otázkou som dala najavo, že ho vnímam.

„Vieš, aká rana sa mi stala?“ zaskočil ma protiotázkou.

Poznatok číslo jeden: rany „sa stávajú“.

Poznatok číslo dva: keďže to hovorí s istou dávkou veselosti v hlase, nebola to asi veľká životná rana.

„Aká Kubko?“ opýtala som sa a odpoveď prišla veľmi rýchlo: „Aha pozri.“ A už mi takmer pchal nohu na predné sedadlo, len aby mi ukázal svoje koleno. Rana dlhá dva a pol centimetra, hrubá asi dva-tri milimetre, čierna. Vyzeralo to, akoby mu niekto krížom cez koleno chcel spraviť otvor na mince. (úplne vážne, originál zárez na dvojeurovku 🙂 )

„Čo sa ti stalo?“ spýtala som sa, celá zvedavá. Očakávala som dlhosiahly príbeh, no prišlo stručné: „Strepal som sa.“

Mala som čo robiť, aby som sa nezačala rehotať. Hrubé, neobrúsené slovo, povedané absolútne žoviálnym spôsobom ústami deväťročného chalana. Jednoducho, strepal sa – ak by mi to náhodou pri pohľade na jeho koleno nedošlo. Dopadol na ostrý kameň a viac ako koleno ho ale boleli zápästia, o ktoré „dobrzdil“.

To slovo (strepať sa) má v posledných týždňoch v obľube, spolu s ďalším novým slovesom „maniačiť“ (=hrať sa dlho, veľa, priveľa a často na počítači, alebo na telefóne).

Dnes, napríklad, sme boli na prechádzke. Kubko na bicykli, ja a priateľ pešo. Na jednom menšom kopci to trochu nezvládol a oprel bicykel i seba o zem. Žiadna tragédia, len pomalé, pozvoľné ľahnutie si do trávy. Nestresovali sme. Jeho otec sa dokonca uchechtol. Kubo si to všimol a, na moje počudovanie, urazil sa. Čudovala som sa tomu, pretože tento jav sa mu darilo prekonávať už veľmi dávno. (kedysi bolo veľmi nebezpečné od srdca sa z neho a zároveň pred ním zasmiať) Zjavne ho znova vytiahol odniekiaľ zo šuflíka.

Aby priateľ situáciu upokojil, navrhol mu, že si teraz bicykel požičia on a tak sa Kubko bude môcť na ňom tiež zasmiať. Chvíľu sme kráčali dívajúc sa za jeho tatom ako sa snaží tancovať na malom bicykli pomedzi trávu.

„A to aj on sa strepe?“ spýtal sa ma s vážnou tvárou asi po minúte Kubko.

Zamyslela som sa. Chvíľu som sa ešte dívala na veľkého chlapa na príliš malom bicykli ako s ťažkosťami krúti pedálmi a snaží sa bojovať s hrboľmi a s trávou. Nie, Kubko, vravela som si v duchu, nemusí sa strepať, už takto je to dosť komické 🙂 🙂 🙂

Krásny týždeň všetkým
Namasté