„Tak čo, bereš?“
Počujem z pravej strany Kubka prichádzajúceho ku mne s ponukou, ktorá sa vraj neodmieta. Dve hodiny hrania sa s legom na dobrých a na zlých. Ja som vždy tá dobrá, na výber nemám. (verili by ste?)
„No? Bereš?“ ozve sa znova, skôr ako stihnem reagovať a na tvári má samozrejmý výraz obchodníka, ktorý ponúka len kvalitný tovar za dobré ceny. No nekúp to!
Pokračujem v umývaní riadu a nielen voda na cestoviny začína vrieť. Už len to samotné slovo „bereš“ mi trhá káble v mozgu. Argument X sa predbieha s argumentom Y – riady, nedovarený obed, plánované cvičenie, kniha. Ja som ťažký oriešok a nepotrebujem veľa, aby som sa vytočila J Yoga ma učí veci a udalosti prijímať také aké sú, ale ešte zďaleka nie som súca na záverečné skúšky. Nádych, výdych. Mám len dve možnosti: za Á ponuku odmietnuť, zasypať ho množstvom dôvodov, prečo NIE, potom si vypočuť zopár odutých viet a niekoľko desiatok minút sa dívať na ofučanú a smutnú detskú tvár, alebo za Bé ponuku prijať, stanoviť hranicu (časovú) a uspokojiť tak všetky zúčastnené strany, teda dve. Možnosť C, presunúť hravú činnosť na otca dieťaťa, v podstate nejestvuje, pretože je podmnožinou možnosti A. Totižto:
„Ale ty (akože ja) sa vieš hrať s legom lepšie ako tatooo.“
„Ale ty vieš lepšie hovoriť za dobrýých.“
„Ale ty si lepší gormit ako taatooo.“
„Ale s tebou je väčšia sranda sa hraaať.“
No nemiluj ma! 🙂
V záujme vlastného psychického zdravia si vyberám možnosť B. Všetko ale treba vopred dohodnúť. Takže:
„Dobre, Kubko, zahrám sa s tebou, dohod…“
„Jupí!“ Vyskočí si veselo ako Otík Rákosník a vystrúha úsmev od ucha k uchu.
„Dohodnime sa ale takto,“ dôrazne pokračujem, čím preruším explóziu radosti „ja dokončím cestoviny, to mám tak na 15 minút. Potom sa spolu najeme a potom sa môžeme hodinu zahrať s legom.“
„Hodinu a štvrť!“ Vyjednáva biznismen s výrazom Martinka Klingáčika
„Platí.“ Stručne potvrdím našu dohodu.
„Tak ja zatiaľ pripravím figúrky,“ povie veselo a hlava sa mu už stráca v krabiciach s legom. Tá moja sa zasa stráca v zozname postavičiek, s ktorými sa budeme hrať. „Ty budeš mať túto vrtuľu a tých malých panáčikov, čo si si minule postavilaa… no… ja budem mať týchto dvoch a taaank, potom týchto a tohto jedného maličkého muliškého (jeho obľúbená figúrka)… a draka! Drak je môj! (jasné, že áno, prikyvujem) Tebe dáme ešte týchto smiešnych pajkov, tento s klobúkom bude môj šéf, toto bude vstup na ostrov zlých, aha pozri (a ja pozerám), tuto takto, a ešte stíhačka a opičia armáda, tento robotík je tvooj,…“ a pokračuje nepretržite ďalej kým ja umývam riad a pripravujem obed. Neprestáva ani keď už nakladám a hlavnou témou pri obede je, ako inak, lego hra na dobrých a na zlých.
Po hodine hrania naznačím, že by bolo vhodné vymyslieť príbehu záver. Máme však ešte dohodnutých pätnásť minút a tie musíme poctivo využiť! Záver počká. Mentálne som sa už pred hrou nastavila na dve hodiny, a teda čokoľvek pod tento čas je pre mňa výhrou. Vojna sa končí spoločnou párty (to je, mimochodom, obrovský posun od hier, kedy súboj mal vždy len jedného víťaza), počas ktorej súčasne všetky figúrky, príšerky a stroje upraceme späť do krabíc. Tak, a je to! Všetci sú spokojní a ja mám ešte vyše pol hodiny k dobru (ale nikomu ani muk!).
Zdalo by sa, že pre schopnosť takto sa zahrať musím klesnúť o niekoľko levelov nižšie, ale opak je pravdou. Treba sa nad to povzniesť a ak zaloviť hlbšie, tak len preto, aby som znova objavila dieťa v sebe. To, ktoré kedysi bárbine šilo šaty pomocou spínacieho strojčeka (áno, toho kancelárskeho), v modrých kockách videlo slivky vhodné do práve otvoreného obchodu s ovocím a zeleninou, ktorú zastupovali zasa červené kocky – paradajky, a ktoré namiesto bábiky či medvedíka naložilo do detského kočiarika radšej mladšieho brata (kým sa to ako-tak dalo).
Namasté 🙂
