Poznáte ten pocit?

Niečo mu hovoríte, o niečoho ho žiadate a on len stojí a zíza na vás.

Ak vôbec nejako reaguje, tak slovami, ktorými vám akoby potvrdzuje vašu žiadosť, mienku, čokoľvek. Naozaj čokoľvek, pretože v danej chvíli je úplne jedno, čo vravíte.

Jemu je to úplne jedno.

Vy hovoríte a snažíte sa udržať si formu osoby, ktorá si za svojim tvrdením hrdo stojí.

On pozerá vašim smerom a zväčša len pritakáva krátkymi pazvukmi.

Vrcholom komunikácie a kráľovnou rozvitých viet vtedy býva stručná otázka: „A čo?“

Díva sa na vás a ten pohľad by ste mu najradšej vytrhli z tváre a šmarili z pätnásteho poschodia priamo do výťahovej šachty.

Totálne pohŕdanie. Výsmech vašej osobe.

Skúška kto z koho.

Ak aj nakoniec spraví, o čo ste ho požiadali, tak s výrazom, ktorý vám jasne a zreteľne dáva najavo, že to nie vy, ale on je pánom situácie. Nie vy, ale on rozhodol, že to spraví.

Deti to robia. Rady skúšajú hranice. Ale toto je iné. V týchto chvíľach sa cítim ako odpad. Vrece plné zbytočností pohodené vedľa kontajnera. Bývalému majiteľovi nestálo za námahu ani len hodiť ho dovnútra. Tak len opreté o kontajner osamotené čaká a dúfa, že v noci nebude pršať.

Naša rodinná anamnéza by iste podporila teóriu, že táto aj mnohé iné situácie sú len paranoja …