Keďže som ani pred Vianocami nepridala žiaden aktuálny príspevok, skúsim to napraviť týmto prehľadom najnovších udalostí klanu Ťapákovcov.
Na sviatky k nám prišla rodina môjho priateľa. Jeho mama s partnerom a mladšia sestra. Mám ich veľmi rada. Stráviť s nimi päť dní nepretržite počas sviatkov je akurát tak dosť 🙂
Čo vám poviem, päť dospelých ľudí v jednej domácnosti. Vždy a všade niekto alebo niečo. Nemôžem si však sťažovať, keďže som v princípe takmer prstom nepohla.
Asi som si to tak trocha privolala. Predsa len, posledný polrok bol náročný a moja predstava o sviatkoch bola mať pohodu, pokoj, svätý pokoj a ideálne mať kopec času sama na seba.
Času na seba som mala habadej. Ešte v piatok pred vianočným víkendom som na obed zaľahla s teplotami a zapáleným hrdlom. Celé sviatky som v podstate preležala, nepohla som sa z bytu. Až vo štvrtok sme sa boli konečne prejsť. Pripadala som si ako taký mimoň, cudzia na tejto planéte.
Chcela som mať čas len pre seba? Splnené na 50%. O pohode a pokoji by sa dalo polemizovať.
Svokra je fajčiarka, jej dcéra tiež. V nedeľu ráno (na Štedrý deň) si vzala svoju obľúbenú kávu s mliekom a šla si „zabafkať“ na balkón. Bývame na štrnástom poschodí a v ten deň bolo dosť veterno. Naozaj nepríjemne fúkalo. To však vianočného fajčiara neodradí, však? Ešte len pootvorila dvere, už jej káva letela von z hrnčeka a pokrstila kus obývačkovej aj balkónovej steny. To však nehatilo jej chuť na cigaretu s kávou a tak pokračovala ďalej v ceste, smerom von na balkón.
Vonkajšiu stenu som uvidela až po ich odchode, v stredu, dovtedy som o nej nevedela. Našťastie. Na jar budeme maľovať.
V ten istý deň si ju znova raz našla chuť na cigaretku. Už tak nefúkalo. Napriek tomu som ju vystrojila kávou v termo-hrnčeku so zatváraním. Podozrivo dlho sa motkala vo dverách balkóna. Stihla mi hlavou preblesnúť myšlienka, prečo si tá žena neoblečie na seba niečo viac ako len krátke tričko. Nás vždy haní, že sa málo obliekame. Moje myšlienkove pochody o ničom však pretrhol zvuk rozbijajúceho sa skla.
Svokra, snažiac sa obuť si topánky, ktoré mala vonku položené (kvôli fajčeniu), prevrhla päťlitrový demižón s domácim červeným vínom od môjho otca. Ten padol z malého schodíka balkónových dverí na jeho podlahu a rozbil sa na niekoľko častí. Víno sa za pár sekúnd rozlialo po celej ploche balkóna a pripomínalo purpurovú rieku. Film naživo. Chytro som priniesla nejaké handry a vzala najväčšie črepiny z demižóna. Ako pacient v župane som bola vyhnaná dovnútra a situáciu spolu s mamičkou zachraňoval priateľ. Vyumývali podlahu a pozbierali zvyšok črepín. Bolo celkom komické pozorovať ich gestikuláciu spoza zatvorených dverí. Zjavne hľadali vinníka jeden v druhom. Pripomínali mi postavičky Laurela a Hardyho. Tiež som videla len obraz bez zvuku. Do smiechu mi nebolo.
Stenu to našťastie, ako mi bolo povedané, nezasiahlo. (Koho to zaujíma, keď už predtým bola ofrkaná kávou???)
Zhlboka som sa nadýchla, vydýchla a sadla som si k raňajkám. Štedrý deň sa mohol začať. Prežili sme ho bez ďalších materiálnych či duševných škôd (ako kto).
Bodkou za veselým nedeľným ránom bol nasledujúci deň.
Prvý sviatok vianočný vo mne vždy evokoval pohodu a pokoj. Presne to, čo som od neho očakávala aj tento rok. Posedkávanie s čajom v ruke pri už tradičných rozprávkach.
O dvanástej k nám prišiel Kubko s mamou. Jeho mamou. Aby si pozrela jeho novú izbičku. OK, povedala som si, budeme to mať za sebou. A to sme teda mali. Konkrétne sme to mali za sebou o šiestej hodine večer, keď už odchádzala celá Kubkova rodina vrátane deda, babky, tety, … psa, zajaca, kocúra… (to už si vymýšľam). Aj tí chceli vidieť izbičku. Vyše troch hodín času im na to zjavne nestačilo.
Vďaka Josephine Cochrane za úžasný vynález zvaný umývačka riadu (ako som sa dnes dočítala v Nota Bene). Do 15 minút neostal po návšteve ani … vánok, ako sa vraví. A mohli sme si všetci na chvíľu oddýchnuť.
Ja viem, že pri návšteve vlastne nepracujete, ale zato sa v jednom kuse niekoho pýtate, či si niečo dá-nedá. Prípadne to prinesiete, odnesiete, doložíte. A keď už sa chcete spýtať, musíte si ešte aj prekričať svoje miesto v dave, pretože deväť dospelých ľudí narobí teda riadny hluk.
Uvedomovala som si, že cestovanie za našimi asi nie je, vzhľadom na môj neustávajúci kašeľ, práve najlepší nápad. A žeby mi práve táto návšteva pridala na dobrej nálade … im zjavne môj kašeľ neprekážal. Možno ho ani pre ten hluk nebolo vlastne počuť.
Utorok sľuboval zmenu. Obed o trinástej s priateľmi a potom večer rodinná pohodka a nikto a nič naviac. To teda bola pohoda. Konkrétne bola pohoda o 23:55 keď som odložila posledný kus špinavého riadu do umývačky, odpratala to, čo už nik nebol ochotný jesť, odpratala odpadky a za návštevou som zatvorila dvere. (mám vás veľmi rada, ale 11 hodinová návšteva pri 37,6 je na mňa priveľa).
…
Nuž, ako ukončiť tento rôznou energiou nabitý článok?
Dnes je piatok, prvý deň, kedy si užívam relatívny pokoj (lebo včera som ešte letela k lekárovi). Prvýkrát za posledný týždeň som vzala do ruky tlačovinu, aj keď nie knihu, ale pre mňa rovnako hodnotný časopis.
Predsavzatia si nezvyknem dávať. Nový či starý rok, pokúsim sa niekde znova objaviť tú nedávno nájdenú/nedávno stratenú harmóniu a pripomeniem si aké to je, keď duši vládne pokoj.
Takže do skakavenia, priatelia.
Želám vám, aby ste si v roku 2018 našli pre seba vždy čas, aby ste sa tešili z malých vecí a vedeli pocítiť Lásku vo svojom vnútri aj keď to na prvý pohľad bude nemožné.
Namasté
