Kde sa dvaja hrajú … jeden buzeruje

Poď sa so mnou hrať, ale ja ti poviem čo máš robiť a ako to máš robiť. A nijako inak!

Asi takto znelo heslo nedeľnej „hry“ s Kubkom. Dostala som za úlohu vylepšiť tatovu pirátsku loď, kým on (tato) montoval svietidlá. Úloha to bola neľahká. Na obranu mali títo pseudo-piráti len sami seba a loď. Delá a pušky zakotvili na Kubovej lodi (kto by to bol čakal?). Začala som preto aspoň s menšími konštrukčnými zmenami.

Sťažeň, ktorý bol pôvodne zložený len z jedného radu malých štvorcových kociek, som spevnila tak, aby pri každom pohybe nespadol (ako sa pravidelne dialo obom lodiam). Kapitánovi som zriadila menšiu, ale útulnú kajutu s dvojlôžkom, aby mal kde vítať dámske návštevy 🙂 a loď som vybavila aj väzením pre rukojemníkov. To malo dokonca strechu a zamrežované dvere!

(áno, bola som na seba pyšná 🙂 )

Celkom som si to užívala. Kocka sem, kocka tam. Vežičku ešte spevníme tuto. Kapitánovi do kajuty ešte pridať skrinku na osobné veci, pohár (na víno pre dámu), … Nie žeby sa mi do toho na začiatku veľmi chcelo, ale rozhodne som nechcela, aby sa Kubko nudil, pretože nielen jemu, ale aj mne by z toho časom „kvapkalo na karbid“.

Počas prvých dvadsiatich minút ma otázkou typu „to čoo jeee?“ prekvapil asi len štyrikrát. Potom pritvrdil.

„Ahm, ahm,…“ (akože nenápadne si odkašľal) „a kde akože bude posádka? Veď tam nemáš miesto. Pozri na moju terasu.“ A svojou mäkučkou rukou ladne ukázal na jeho megalomanskú pirátsku Čiernu Perlu (originálne meno, pravda).

Nejako som sa z toho vykecala a pokračovali sme.

„Chachaaa…heh, a toto čo je akože? To akože ako sa tam dostanú?“

„Takto by si to mala spraviť, aha, “ a už mi tú ruku pchal do lode a začal prerábať moju dizajnérsku prácu. (všímate ten prechod z mäkučkej ruky na „tú ruku“? 🙂 )

Nádych, výdych. Ideme ďalej.

„Toto nemôžeš mať taktoo,“ pokračoval v buzerácii a s rehotom komentoval môj kapitánsky mostík. S re-ho-tom!

„Pozri, sprav to takto.“ A zase ruka všemohúca presúvala kocky jednu po druhej.

Pri ďalšom pokuse o zmarenie mojej snahy som už zakročila ráznejšie.

„Pozri sa, Kubko, zavolal si ma, aby sme si skladali spolu. Ty si skladáš svoje, ja svoje. Ak to má byť pre mňa zábava, nemôžeš mi diktovať čo presne mám a čo nemám robiť.“

„No veď si skladaj ako chceš….keď myslíš, že takto je to dobreee…“ nechal sa počuť a tváril sa pritom akoby som bola totálna hlupaňa (z politických dôvodov neuvádzam slovo, ktoré sa mi ešte aj teraz ako jediné derie na jazyk i na tento elektronický papier).

Skladáme pirátske lode z kociek z lega. Lode, ktoré nemajú po čom plávať a tvárime sa, že tí panáčikovia sú piráti. Prečo, pre Boha, by to nebolo dobre práve tak, ako si moja prebudená detská duša zmyslela?

No nič, skladáme ďalej. Doplním svietidlá na lodi aj kapitánovi v kajute, pridám truhlicu, aby bolo kam dávať nakradnuté poklady,…

„Tánička, akože bez urážania, aleee totoo by si malaaa…“

A dosť. Čo, do mačky, si myslíš, že robíš? Nekecám ti do tvojho skladania, tak sa láskavo nevyjadruj k tomu môjmu. Pre Kristove rany, veď sa hráme s legom! Ja, 31 ročná krava a ty, 9 ročný chalan. A buzeruješ ma tu za každú druhú vec v poradí, pretože ty by si to spravil inak a ja som zjavne neprešla skúškami základno-školského dizajnérstva.

Budiš!

A ako sa vraví: „formičky ti vezmem a autíčko ti už nepožičiam!“

Poznatok z tejto skúsenosti: Áno, som malé decko. Stále som. Yes! A už len si to udržať aspoň do sedemdesiatky! 🙂 🙂 🙂

(a niekedy nabudúce o tom, ako veľmi si treba zahryznúť do jazyka, aby ste dieťaťu nevypičovali 😛 )

Namasté


Pridaj komentár