„Tánička, vieš, koho mám najradšej?“

„Seba.“ (To už vieme dávno. Treba sa mať rád, je to v poriadku.)

„Áno! A vieš koho mám najradšej hneď prvého po sebe?“

„Určite maminu.“

„Áno, moju maminku.“ Povie a hlas mu zaiskrí ako studený horský potôčik.

„A vieš koho mám najradšej po maminke? Tatinka.“ Ani nečakal na moju odpoveď.

„A mňa máš najradšej v ktorom poradí Kubko?“ spýtala som sa. Hlupaňa.

„Nooo, ahmmm…“ bola mi dopriata takáto odpoveď – neodpoveď s úsmevom od ucha k uchu ako bonus.

Preložiť by som si to mohla rôzne. Napríklad: ešte som ťa vôbec nezaradil do poradia, alebo pre teba už voľná priečka neostala, prípadne k tebe chovám samostatný druh lásky, a preto nie si zaradená do bežného zoznamu.

Vyberám si možnosť číslo 3 🙂

To mi pripomína situáciu z výťahu:

„Na budúcu sobotu sme pozvaní na oslavu láska.“

„Na akú oslavu?“

„Na moju veď…“ odpovie mi Kubko stojaci vedľa nás. Ách, jasné, že na tvoju. Prepáčte, že na to nemyslím 24/7.

Keď získam základné informácie o tom, kedy presne a kde sa oslava uskutoční, spýta sa Kubo pre istotu:

„Ty prídeš, tato?“

„Jasné, že prídem, veď som tvoj tato.“

„A ty Tánička? Aj ty prídeš?“ preveruje situáciu aj na mojom fronte.

„Jasné, že prídem, … veď som tvoja Tánička.“ Odpoviem hravo a pobavím tým oboch 🙂

Tak to by sme mali. Jasné, že prídem. Jasné, že sa mi nie veľmi chce.

Treba už lem veriť, že tentokrát nebude oslava trvať dvanásť hodín.

Namasté