Ako v deťoch nezabiť kreativitu

My dospelí až príliš veľa premýšľame. Žiadna novinka. Aj keď, pravda, nie vždy to tak vyzerá, ale tentokrát som si to overila v praxi a to priamo sama na sebe. Premýšľame veľa a zbytočne komplikovane.

Kubo si zaumienil, že napíše knihu – fantastické rozhodnutie ani nie deväťročného chlapca. Mám z toho skutočne radosť. Zaujíma sa tiež o natáčanie videí a dokonca nejaké už aj sám natočil (zatiaľ som nemala tú česť vidieť). Milujem kreativitu a som viac ako rada, keď sa prejavuje najmä u detí.

Témou Kubkovej knihy, respektíve kníh, je, ako inak, minecraft. K písaniu však potrebuje asistenta, aby pri tom nestrávil celú mladosť. Potom, ako to tato po prvej knihe vzdal, ujala som sa úlohy písača ja.

Predtým mi však bolo umožnené prečítať práve dokončený prvý príbeh. Samozrejme, za účasti autora a písača číslo jeden. Pri tretej strane mi bolo jasné, že pre mňa to také easy nebude. Viete, my ženy nemáme tak dobre vyvinuté selektívne myslenie – teraz telka, teraz práca, teraz šoférujem = nevnímam ťa. Veď to poznáte.

Okrem pár gramatických chýb, ktoré spôsobil dospelý jedinec z tandemu, sa mi mozog doslova zasekával na jednotlivých vetách. Najmä tých typu „a vtedy … a vtedy … a vtedy…“, alebo „bol na prechádzke a keď postavil dom…“ – tiež by som chcela počas prechádzky zvládnuť postaviť dom 🙂

Rýchly pohľad na písača tata a bolo mi jasné, že on iba písal, čo mu bolo diktované a príbeh prvýkrát počul (a dokonca vnímal!), až keď som ho čítala ja.

Najviac ma asi bavili vety začínajúce sa menom osoby, ktorá práve vytvárala hlavný dej. Napríklad taký Steve bol na začiatku každej vety v asi dvoch tretinách celého textu. „Steve vošiel do domu … Steve si postavil stolík z dreva … Steve rozsekol zombíka … Steve …“ Pre menej chápavých: hlavným hrdinom príbehu bol Steve 🙂

Nezaprela som samu seba a mladému autorovi som navrhla, že pre budúce knihy mu môžem robiť editora.

„A to čo jee?“ bola jeho viac ako zvedavá odpoveď. Pochopiteľne, má deväť.

„To je ten, čo opravuje chyby v texte. Gramatické ale napríklad aj občas upraví vetu, aby znela lepšie, kde-tu zamení slovo za iné.“ Hovorila som opatrne, predsa len, aj mňa by sa v rannom veku priama kritika veľmi dotkla. (áno, aj dnes, buďme úprimní 🙂 🙂 🙂 )

„To bude super!“ oči mu zažiarili a v zreničkách ste mohli napočítať počty výtlačkov, ktoré mal v pláne predať. Úplne vážne.

O pár minút neskôr sme teda začali spoločne tvoriť príbeh číslo dva. Aby nebol znova o minecrafte, bol o obyčajnom chlapcovi menom Adam. To, že aj Adam bojoval s rôznymi príšerami a zabíjal zombíkov, bola čistá zhoda náhod s minecraftom nijako nesúvisiaca. (áno, Adam sa mi opakuje, ale pre ten dôraz sa mi to hodí 🙂 )

Premýšľala som nad vetami tak veľa, až som sa zľakla, že by som snáď mohla zhatiť húževnatosť nádejného mladého spisovateľa. Veď príbeh vlastne píše on, nie ja. Ešte že je to moje premýšľanie zvyčajne iba moje a nepočuť ho.

Ale ako to spraviť, aby som mu trocha pomohla a predsa ho len neurazila a nezničila tak tvorbu v jej začiatkoch?

Kde-tu som Kubka opravila aj nahlas, napríklad, keď znova použil tie isté slová. Nech vie, že slovná zásoba je omnoho bohatšia, a že nie každá veta, ktorá popisuje dej, ktorý sa odohrával, musí začínať formulkou „a vtedy“. Pretože, okrem iného, mi už pri nej na pravej strane hrdla navierala žila 🙂

Takto sme spolu pomaličky (Kubo diktoval rýchlo, to ja som písala pomaly, len aby sa vedelo), ale isto dopísali príbeh číslo dva, príbeh o Adamovi.

Je viac ako úžasné, že sa mladý človek rozhodne pre tak odvážny čin a dokonca svoje dielka vezme hneď na druhý deň kamarátom, aby si ich prečítali. To ja a moja skromná tvorba sme prvých niekoľko pár mesiacov, možno dokonca aj rokov, konzultovali len so šuflíkom 🙂

Preto prosím, neodrádzajte svoje ratolesti od tvorby tým, že vám sa práve nechce. Možno v tom momente posielate k vode Banáša, Vilikovského, Mozarta alebo Benku.  Aj vďaka nim je aspoň krátka časť nášho bytia obdarená krásnom.

Namasté


Pridaj komentár