„Sooou,hau ju fíííl? Ju fíl jaaangr or ju fíl ooldr?“

Spýtal sa ma, gentlemansky, môj kolega Talian, keď sme sa stretli ráno v kuchynke. Milý chalan. Taký plyšový macko, o ktorého sa buď chcete starať a variť mu kašičky, alebo ho chcete prefackať, aby sa konečne prebral a začal sa chovať ako dospelý človek. Ja kašičky nevarím. Nikomu.

S jemu príznačnou sicílskou angličtinou mi tá otázka ešte dnes rezonuje v uchu.

Ako sa cítim?

Cítim sa skvele! Dokonca sa cítim omnoho mladšie ako som sa kedy, aj keď v 25ke, cítila. Tak znela aj moja odpoveď vtedy v kuchynke.

Výraz jeho tváre hovoril „prepočítavam“, a tak som pokojne čakala, pretože som presne vedela aká otázka bude nasledovať.

„Sor-ri, áj noou áj šud nat esk…“ no to by si sa teda nemal, môj zlatý.

Ale spýtal sa.

„It´s ok.“ Povedala som, „I am 31.“

Ešte že máme kuchynku tak malú a nemal veľmi kam cúvať. Zastavila ho stena ani nie pol metra za ním. Tento výraz tváre som ale prečítať nevedela.  Tak je to, 31, kámo – priveľa či primálo?

„Wow“ bolo prvé, čo z neho po chvíli vyšlo. Ten zvyšok už tak jednoznačný nebol, pretože mu akosi do prvého radu neprekĺzlo slovíčko „not“ – myslel som, že (ne)máš viac ako 30. No, Tánička, rozhodni sa, čo ti tým tento macko chcel povedať.

Rozhodla som sa. Srať na to čo chcel.

31+, tak je to. Panické stavy úzkosti z toho, čo som všetko mala/chcela stihnúť, ma zatiaľ nenašli. Možno je to preto, že ja sama si, sebestredne, akosi nepripadám na 31+. Mentálne cítim obrovský pokrok v porovnaní s rokmi predošlými a hlavne cítim, že človek/žena má kam rásť v akomkoľvek veku (no počkajme, či to aj po päťdesiatke budem takto vnímať 🙂 ). Fyzicky sa cítim výborne a to aj vďaka joge, na ktorej si už takmer rok fičím.

Dávno sa mi nestalo, aby si odo mňa teta za pokladňou vypýtala občiansky preukaz, pravda. Ale tak päť rokov dozadu to bola bežná realita. Z toho jednoznačne vyplýva, že dnes už vyzerám minimálne na 18! Matematika nepustí. Takže stále v pohode 🙂

Je tiež pravda, že posledných pár mesiacov sa cítim skôr ako vyžmýkaný citrón, než ako sexi tridsiatka. Ale koho by už energiou napĺňalo sťahovanie, vyberanie nábytku, denno-denné prehľadávanie online ponúk a plánovanie termínov pre kuchyniara, elektrikára, inštalatéra, kuriéra číslo dvestopäťdesiatpäť…? A to nespomínam platenie tých účtov 🙂

Je to krása, budovať si vlastný svet. Ale je to sakramentsky vyčerpávajúce. Občas. Inokedy ma energiou priam dobije zháňanie jedálenských stoličiek krížom cez celú krajinu 🙂 A tak si vravím, stará moja, ako si nastavíš, tak budeš mať.

So how do I feel? I feel great!

Namasté