Malý postreh zo sveta odhodlaných a aktívnych rodičov.

Po dlhšom váhaní som predsa len súhlasila s účasťou mojej osoby na besiedke v Kubkovej škole. To váhanie vysvetľovať hádam nemusíme, ide o môj obľúbený rituál pri každej podobnej príležitosti, ktorá mi ponúka trávenie času s Kubkovou rodinou. Šla som. Zaujíma ma, čo vlastne tie decká počas vyučovania stvárajú. O to viac, že v Kubkovej škole podporujú kreativitu detí a prípravu programu každej takejto besiedky poctivo zakomponujú do procesu vyučovania.

Vopred som vedela, že mi tento program odkrojí z celkom príjemnej soboty aspoň dve hodiny. Napriek tomu som súhlasila. Život si treba obohacovať rôznymi dimenziami. S priateľom sme si spravili prechádzku na miesto konania, a preto som bola spokojnejšia.

Zhoda náhod spôsobila, že sme nakoniec v publiku sedeli so samými cudzími ľuďmi. Tak som sa obzerala a sledovala ako to v takom rodičovskom živote prebieha. Deti sa naháňali, kričali po sebe, niektoré hľadali rodičov, iné, menšie, nariekali aj keď boli s nimi. Celkom slušný hurhaj v stiesnených priestoroch školskej telocvične.

Tesne pred začatím programu sa popred naše tváre nepríjemne tesne šuchol pár, ktorý sa zjavne nevedel dočkať vystúpenia svojej ratolesti. Milé, však?

Od momentu, kedy si zasadli na stoličky vedľa nás debatovali len o tom, koľko iných detí a programov budú musieť vidieť, kým príde na rad to ich a ešte o tom, aké to bude otravné.

„Prečo ich nemohli dať ako prvých v poradí? Nechápem…“ zavzdychal si otec.

„Pred nimi budú ešte ktoré triedy? Prváci, tretiaci aj piataci? Och …“ pokračovala v rodinnom povzdychu mama.

Ani ja nerozumiem. Dodnes. Zrejme mali na práci niečo omnoho dôležitejšie, či zábavnejšie (áno, uznávam, aj taká mohla byť realita). Muselo to byť niečo ale poriadne dôležité, keďže po skončení programu svojho dieťaťa a ešte pred začatím potlesku publika zodvihli svoje ctené zadky s komentárom „no konečne, poďme.“

Celá situácia ma prekvapila aj preto, že obaja vyzerali akoby práve vyšli zo zenovej záhrady pokoja a mieru a keď sa zhovárali s inými rodičmi, tvárili sa tak blažene, až to bolo k neuvereniu. (nie, nenačúvala som, sedeli jednoducho príliš blízko!) Ľanové nohavice a tričko a šaty z bio-bavlny z vás ešte nerobia top rodiča roka.

Asi omnoho viac ma prekvapilo zistenie, že dospelí ľudia, ktorí tvorili hľadisko, nedokázali byť ticho pri príhovore riaditeľky školy (!), pri úvodných slovách jednotlivých učiteľov a dokonca ani počas predstavení svojich vlastných detí. Kriste pane! Čo je toto za národ? Tak dieťa nachystám, aby bolo pekne načančané, sadnem si a kývam mu o sto-šesť, že „ahoooj, tu sooom“, ale keď začne spolu s ostatnými spievať (tancovať, recitovať, …), tak ja veselo drkocem s okolo sediacimi a neprestanem ani len vtedy, keď pred mikrofónom stojí jeho učiteľ a žiada rodičov, aby sa utíšili?

Otrasné.

Akoby Peťova mamka povedala – das ist schrecklich!

🙂