„Ale veď ty každý mesiac dostávaš peniaze,“ počujem Kubkov argument za kúpu nového lega k narodeninám. Veliteľskej stanice StarWars.

Jeho otec sa mu snaží vysvetliť, že viac ako sto eur za lego stavebnicu je predsa len dosť veľa peňazí, aj keď ide o narodeninový darček. Porovnávania hodnoty 100 eur s kilami ryže, či jogurtov nepomáhajú. Veď otec predsa „dostáva“ peniaze každý mesiac… nasleduje vysvetľovanie, že za to, aby sme každý mesiac peniaze dostali, musíme aj niečo spraviť. A to, že tato neodchádza každé ráno do práce tak ako iní, ešte neznamená, že celé dni nič nerobí a len čaká, kedy mu „pípne kredit“.

„A ako sa vlastne zarábajú peniaze?“ pýta sa Kubko zvedavo. Škoda, že táto časť rozhovoru mi uniká. Zvoní mi telefón. Mama. To musím vziať. Jedným uchom však počúvam o rôznych povolaniach od učiteľov, hasičov, pekárov, či vedcov. Spomína sa aj podnikanie. Napríklad aj s takým legom. Záver stojí za to:

„No dobre, ale veď to sa oplatí aj za sto eur, lebo tá loď je takáto veľká, aha, pozri.“ A už ukazuje v katalógu a názorne aj po dĺžke stola.

„A sú k tomu aj panáci, velitelia, aha. Veď pozri, to sa predsa oplatí!“ so samozrejmosťou v hlase dokončuje vlastnú obhajobu Kubko, ktorý vie, že tú stanicu dostane. Napriek tomu mu v očiach čítam prekvapenie, že otec jeho argumentom nechce rozumieť.

A dostal ju. Môj osobný postoj k takýmto darčekom si necháme na inokedy.

Posledné Vianoce nebol Kubko o nič skromnejší. Z lega za vyše 300 eur (čítate správne, za viac ako tri stovky) upustil na štandardné „za stovku“. Zistil totiž, že to lego nevyrobí Ježiškova rota škriatkov, ale kúpi ho dedo, mama, babka či tato. A teda tie peniažky niekto z nich aj musí mať. A že 300 eur nie je vôbec, ale vôbec málo peňazí.

Keď už prišiel na to, že darčeky pod stromček kupujú, balia aj ukladajú prevažne rodičia a starí rodičia a že ani im peniažky len tak z neba nepadajú, spomenul si na predošlé Vianoce, keď pre Ježiška nechal na stole občerstvenie a niečo navyše:

„A tú vodu, čo som mu pripravil minulý rok, to si vypila ty?“ spýtal sa po najnovšom zistení mami.

„Áno, ja, aj tie keksíky som zjedla.“

„Aha, a tých päť eur, čo som mu tam nechal? Tie si vzala tiež ty?“

„Jasné, to som vzala tiež ja.“

„Tak mi ich vráť!“ povedali nielen Kubove ústa, ale aj jeho zaťaté päste.

(Tých päť eur nechal Ježiškovi na posledné Vianoce ako prepitné či bolestné. To už presne neviem.)

Príjemný zvyšok nedele Vám želám 🙂