Má mať každé dieťa pravidelný režim, alebo je to len prežitok z čias našich mám, či starých mám?
Je po desiatej večer a mne sa chce kričať, ale tak naozaj. Kričať z plných pľúc tak, až by ľuďom na Kramároch okná vyrazilo! Namiesto toho tu sedím a kričím do klávesnice. Lepšie ako nič. Čo viac už narobím v 2+k, keď jediné, čo si želám je, aby to dieťa spalo a ja som si mohla užiť svoju hodinku ticha?
Viem, že dieťa nenatiahnem na kľúčik, práve, keď je to vhodné pre mňa. Viem však aj to, že ak sa teraz na 5 minút upokojí a ľahne si, tak do ďalších piatich už bude lietať kdesi s drakmi a kŕmiť žraločím mäsom Endermana. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Ale uspáva ho tato a tata sa vždy oplatí neposlúchať a dráždiť.
Režim. To je jedna predôležitá vec! Dovolím si povedať ako žena, ktorá nevychovala žiadne dieťa: bio či nebio, zelená či nefalšovaná mestská matka 21. storočia, aj jej dieťa potrebuje režim. Prospieva to dieťaťu a prospieva to celej rodine.
Že dieťa vie kedy je unavené a samo si má ísť ľahnúť, keď uzná za vhodné? Do istej miery uznávam. Do istej miery, tej väčšej, zastávam názor, že dieťa nie je schopné posúdiť, či je pre jeho organizmus a vývoj mozgových buniek, a teda celého nervového systému, vhodné alebo nie, keď si pôjde každý deň ľahnúť okolo pol dvanástej v noci (ak vôbec) a vstávať bude o pol siedmej ráno. Alebo skôr – veľmi dobre to už aj vie, ale viac sa mu páči túto skutočnosť ignorovať. Pretože čo deti nechcú, to nie je. Krásny svet…
Vráťme sa však k realite. Režim. To je niečo, o čom pri výchove každý druhý víkend môžete len snívať. Ešte že klasické rodiny majú len po dve babky a dvoch dedkov, inak by sme deťom mohli namontovať gombíky na prevod režimov, aby v tom mali jasno:
R1 = doma s mamou
R2 = u babky Aničky a deda Martina
R3 = u deda Jozefa a babky Helenky
R4 = u tata
R5 = u babky Zuzky
R6 = v škole/škôlke/s pestúnkou …
Áno, napriek statusu, ktorý mám a dieťaťu, ktoré vlastne ne-mám (alebo práve preto), zastávam názor, že tradičná rodina je dôležitá. Pod tradičnou rodinou rozumiem miesto s ľuďmi, kde má dieťa priestor na svoj vývoj, kde má svoje veci. Miesto, kde spáva, kde sa hrá, kam sa vracia. Rozumiem tým jedno miesto, nie tri rôzne, ktoré vystrieda počas týždňa. Teda áno, aj otec aj matka majú právo na čas strávený s dieťaťom a tiež majú právo nežiť jeden s druhým, ak to jednoducho už nejde. Rozhodne áno. Myslím si však, že dnešná spoločnosť pomýšľa nad dôsledkami svojich rozhodnutí len veľmi málo. Veď čo, v najhoršom sa rozídeme/rozvedieme. Veď čo, malá/ý si zvykne. Deti sú prispôsobivé, to je fakt. A znesú toho toľko, že by sa desiati dospelí mohli čudovať. Je to však správne? A dalo by sa to robiť inak?
Áno, z mojej pozície ide asi o odvážny drobný prejav. Na dnes teda analytické toky zastavujem.
Ak by som však mohla ešte jednu malú vec (jasné, že môžem, sú to moje riadky 🙂 ), tak vrelo odporúčam rodičom aktuálnym aj budúcim, ale aj nerodičom, ktorí si radi z času na čas prečítajú niečo menej tradičné, otvoriť knihu od Mareka Hermanna Najděte si svého marťana. Pokiaľ vám nerobí problém čítanie v českom jazyku (ja som ju v slovenskom ani nehľadala, keďže sa mi toto vydanie nejako samo vrhlo do ruky), tak hor sa do toho! Nezľaknite sa ale – ide o psychológiu písanú veľmi nadneseným a humorným spôsobom, nebude vás trápiť žiadnymi ťažkými pojmami či definíciami. Aj keď, ja som ešte len v polovici … 🙂
Dobrú noc.
(vysvetlenie k obrázku nájdete na Facebook-u)
