„Pre teba už neostal. Hm.“ Skonštatoval sucho Kubko po obšírnom vyratúvaní a ja som nevedela ako a či vôbec reagovať. Jediné, na čo som bola schopná sústrediť sa, bola práve emócia, ktorú vo mne táto strohá veta, vyslovená bez štipky záujmu, zanechala.

„Pre teba perník už neostal.“ A nič viac. Len prázdno. Akoby moja mamina povedala, obišla som nasucho ako taký odkundes.

„Pre babku štvorlístok, aj pre dedaaaa, pre Katku (teta) kvieetook, …“ počúvala som celý zoznam ľudí, pre ktorých bol priestor a čas vyzdobiť perník, „pre maminu srdiečkooo, aj pre Peťkaa (mamin priateľ), pre Natálku (sesternica) tiež kvietok, ale taký inýýý, …a pre tata takéto srdiečko. No. Pre teba už neostal žiaden.“

Nôž sa mi zarezal ešte hlbšie medzi lopatky a ak by Kubko pokračoval ďalej, čepeľ by mi vyšla niekde na hrudníku.

Au!

Tak tomuto hovorím úder pod pás.

Ako som kdesi čítala, môžete byť tou najzábavnejšou osobou, s ktorou sa najlepšie hrá, ktorá má skvelé nápady, je vynaliezavá a dokonca dieťa samo to dokáže oceniť, avšak nikdy nebudete nič viac. Pretože mama je mama. A vy ste otcova priateľka. Ak to vôbec nejako deti pomenovávajú.

Tánička je lepší Gormit, Tánička lepšie napodobňuje hlasy, Tánička lepšie varí (ok, toto možno neplatí vždy 🙂 ), ale – kto je vlastne Tánička?… Zato mamin priateľ je vlastne ako otec.

(Len pre zápis, som naozaj úprimne rada, že Kubko má svoju maminu. Takto je to správne.)

Týmto vzdávam hold všetkým ženám a mužom, mamám a otcom, či už im bol tento status pridelený pokrvne, de jure, rozhodli sa pre neho dobrovoľne alebo vlastne žiaden status nemajú, ale rozhodli sa dať lásku a nečakať za to mnoho.