Report jedného večera:

Vyše dvoch hodín som ručne šila ten najlepší kovbojský kostým aký som len v danej chvíli vedela vymyslieť a spraviť. Po práci, bez akejkoľvek prípravy, len čo som navarila a najedla sa (a medzičasom bola pätnásťkrát opýtaná, či už začneme s tým kostýmom a kedy), asi od pol siedmej do deviatej. Ruky mi išli odpadnúť, ale mala som z toho ohromnú radosť. Mám rada, keď môj mozog vymyslí niečo na počkanie. 🙂

Zadanie znelo jednoducho: „A kam budem dávať tie pištole? A zásobníky?“  No a k tomu smutné veľké oči. Čo vám poviem.

Cink – cink a nápad bol na svete. Jeden z opaskov, ktorý už nenosím, rifle, ktoré už nenosíme, ihla, niť a odhodlanie.

„Vezmi si pero a papier a nakresli mi ako chceš, aby to vyzeralo,“  to bola moja prvá úloha pre Kubka. Ja som medzičasom vystrihávala vrecká z riflí a v hlave som už plánovala ďalšie kroky v operácii Pištoľník (kovboj či pištoľník, prašť jak uhoď).

„Teraz si sprav náčrt hviezdy.“  Pokračovala som v animátorskom programe.

„A načoo?“ pýtal sa nechápavo pištoľník.

„Ak si šerif, mal by si mať hviezdu.“

„Ale veď ja nie som šerif,“ pohoršoval sa mladý muž, „ja som pištoľník, bandita!“

„Aha, chápem. Tak si vymysli znak pre svoju bandu, bandita. Ten ti prišijem na klobúk alebo ho môžeš nosiť ako odznak.“

„Oooh, výborný nápad!“ (viem, ďakujem)

Kubko poskladal nepotrebné kusy nohavíc a potom už len nedočkavo pobehoval hore dole po izbe a počítal hotové kusy prevleku. Na požiadanie priniesol otrokovi (mne) vodu a ja som len šila, šila a šila…až bolo takmer deväť hodín a v prstoch som mala asi sedem vpichov od ihly.

„Tatooo, tatooo, pozri aký som super pištoľník.“ Vybehol na chodbu za otcom a obzeral sa v zrkadle. Ja som odpratávala zvyšky látok a oni dvaja si veselo hrkútali o tom, aký je z Kubka fasácky bandita.

Tánička, ďakujem, je to perfektné. Si skvelá! Povedala som si, idúc okolo, tak aby ma obaja dobre počuli.

„Je to super, ďakujem.“ Znela Kubkova automatická reakcia.

…

Daj a bude ti dané? Kedy???

Namasté 🙂