Ako nestratiť tvár pred vlastným dieťaťom

Cestou na stopäťdesiatu piatu rodinnú návštevu:

„Kubko, a budeš smutný ak do legolandu nepôjdeme?“ (otec za volantom, ja vedľa neho, Kubo vzadu)

V mojej hlave sa automaticky zasekla páska a musela som ten úsek pretáčať znova. Jasné, že bude!

„…budeš smutný ak do legolandu nepôjdeme?“ (otec za volantom, znova potom čo ostal bez odpovede)

„A prečooo?“ znela „odpoveď“.

„No, lebo neviem či tam pôjdeme alebo nie.“ (mne by teda toto ako argument nestačilo)

„… alebo budeš veľmi smutný? Môžeme ísť na výlet niekam inam.“

„Ochmmm….noo,… tak dobree, …“ odpovedal Kubko ako len vedel, na moje prekvapenie bez sĺz. Aspoň dočasne.

Čo už mal povedať. Jasné, že bude smutný. Bol smutný už v momente, keď po prvýkrát počul tú čudesnú otázku.

Cesta pokračovala a víkend ubehol.

V pondelok počúvam nové informácie:
Kubko sa doma rozplakal a povedal, že ak nepôjde s tatom do legolandu, tak už k tatovi na víkendy chodiť nebude (ani inokedy).

Výsledok: ide sa do legolandu.

Môj-ty-Bože… akú informáciu si také dieťa z toho vezme? Stačí zaplakať a dostanem? Pritom stačilo počkať pár týždňov, výlet naplánovať na neskôr a synovi vysvetliť, že to teraz jednoducho nie je možné (ideálne podložiť hmatateľným argumentom, ktorý často chýba). Nech dieťa vie, že dohodnúť sa dá a za dohodami sa stojí.

Ešte aj teraz sa mi panenky otáčajú nad riešením celej tejto lego-story. No nič. Príbeh však pokračuje ďalej:

„Ja mám ale na ten víkend tú babskú jazdu, pamätáš?“ Jasné, že si nepamätá … pretože niekedy je to ako rozprávať sa s Dory (plávaj, plávaj, stále plávaj, stále plávaj, stále …aha, aká krásna rybička… 🙂 ).

„No, ale Kubko bude veľmi sklamaný, keď nepôjdeš s nami.“

Nie, ďakujem, na mňa toto ani len neskúšaj. Na psychické vydieranie tu bola špecialistka moja babka (nech jej je ľahko tam kde je).

Hurrá! Ide sa na výlet-y!

Namaste 🙂


Pridaj komentár