Dnes si trochu zafilozofujeme, pretože sa mi to žiada.

Milujem knihy a rada čítam. V poslednej dobe však často siaham po menej tradičnom type literatúry, či už v jej tlačenej alebo online podobe. Veľa premýšľam a veľa čítam, surfujem po rôznych, viac či menej odborných, stránkach zaoberajúcich sa výchovou dieťaťa. Tie „vtipné“ hovoria, že ako nevlastná mama, ako macocha (sem by som dala emotikón s vypleštenými očami a otvorenou hubou, ak by som takého vedela napísať 🙂 ), môžete robiť čokoľvek a nič. Môžete sa snažiť byť tou najvtipnejšou osobou, môžete vymýšľať tie najlepšie hry, variť najchutnejšie jedlo (áno, McDonalda netromfnete, to už vieme), nekričať, ale rozprávať sa s ním/s ňou/s nimi, … môžete čokoľvek, aj tak ste len ich nevlastnou matkou. Alebo, len otcovou priateľkou.

Odmyslime si prípady, kde macocha chce len otcove peniaze, kde mladá deva nemá na viac ako zlákať zabezpečeného otca dieťaťa či dvoch, štyroch,… desiatich detí a považuje ich za príťaž v jej vysnívanom príbehu lásky a kariéry v jednom. Aj taký je život, aj to sa stáva. No, aby sme boli objektívni, je treba dodať, že na vzťah treba dvoch a aj na jeho koniec. Ale o tom by mohol byť iný blog.

Každá zdravá žena vstupujúca do vzťahu s dieťaťom prirodzene chce, aby dieťa prospievalo a dať mu do života to najlepšie a ešte aj viac (mala by, či?). A musím uznať, veľmi často sa pristihnem pri myšlienke, že ja tak veľmi chcem, ale môžem sa rovno tu a teraz roztrhať. A viete čo? Môžem. Namiesto ťukania do klávesov, pcha, roztrhám sa! A viete čo ešte? Vôbec nič , vôbec nič sa nestane. Jednoducho bude na dlážke roztrhaná Tánička. Pretože tak to je. A s tým sa treba zmieriť.

Napriek všetkým mojim čudesným myšlienkam, často blížiacim sa k hranici asi-by-si-mala-navštíviť-odborníka, viem, že to čo robím a ako to robím má zmysel. Pretože už vôľa stačí a robím to predsa najlepšie ako viem.

Nechcete mu prať šaty? Neperte. Nebudete po ňom upratovať? Neupratujte. (aj tak viem, že áno, všetky sme v tomto šialené) Nebudete sa zaujímať? Nezaujímajte sa. Nebudete sa hrať? Nehrajte sa. Nebudete/nechcete/ne-… nerobte nič.

Čo vám to prinesie? Presne to, čo do toho vložíte. Nič. Ale môže vám to vziať ohromnú dávku energie. Môže vás to pripraviť nielen o zdravý rozum, ale aj o možnosti, o akých sa vám ani len nesnívalo. Otvorí vám to svet, na ktorý ste dávno zabudli.

Nemôžete sa jednoducho správať akoby to dieťa nejestvovalo, pretože „vy máte predsa vzťah len s jeho rodičom.“ Prečo? Pretože nemáte, pretože ono existuje, je tu. Je to tak, či oči otvoríte alebo ich necháte zatvorené.

Nebuďte jeho druhou mamou, keď už jednu má. Nesnažte sa o to. V takomto vopred prehratom súboji sa odoberáte o obrovské množstvá energie, ktorú viete určite nasmerovať aj inam a využiť ju omnoho efektívnejšie.

Hlavne buďte sama/sám sebou a budete v pohode. To je jediné, čo ten človek, nech už vyšiel odkiaľkoľvek (prepáčte, musela som 🙂 ), od vás skutočne potrebuje.

Namasté

(Niekde medzi týmito riadkami som v duchu začala analyzovať pomenovanie macocha a otčim a musím vám povedať – nechcem byť macocha, nechcem byť nevlastná mama, chcem byť Tánička!)