„Čože?!“ pýtaš sa ma s vypleštenými očami, ako keby som práve vyslovila tú najväčšiu hlúposť sveta. Tvoje zdvihnuté obočie na mňa tiež neveriacky hľadí a ja neviem, ako reagovať. Meravo stojím, pozerám na teba a pýtam sa samej seba, či by nebolo bývalo lepšie ostať pred minútou ticho a nechať veci plynúť ako samé uznajú za vhodné. Ako ty uznáš za vhodné.

Tvojho „čože?!“ som sa zľakla. Spolu s tým zdvihnutým obočím na mňa pôsobili ako obrovský výkričník, ktorý ťa zastaví uprostred cesty vždy, keď ti osud chce naznačiť, že tento chodník nebol vyšliapaný pre teba a mal by si urýchlene zmeniť smer. V hlave mi ešte teraz svieti jeho obraz. Gigantická prevrátená slza a pod ňou bodka ! Čierne interpunkčné napomenutie faktu, že ja nemám nárok.

Ohromnú časť svojho bytia v posledných rokoch prispôsobujem myšlienke, že raz budeme rodina. Ty, ja a neskôr malé nevinné stvorenie (aspoň kým nepodrastie). A každý druhý víkend, každý utorok a každý akýkoľvek iný deň, keď sa to práve žiada, hodí alebo je to potrebné, aj tvoj zatiaľ (?) jediný syn, o ktorého sa z času na čas spoločne staráme.

Staráme sa spoločne. Raz ja, raz ty. Neuspávam ho pravidelne (okrem iného zastávam názor, že už je toho schopný aj sám – zatiaľ som v tom zjavne sama), nevozím ho do školy ani ho z nej popoludní nevyzdvihujem. Ale varím aj pre neho, niekedy len pre neho. Zašívam mu diery na teplákoch, či iné otvory, ktoré sa časom vypýtali na svet na obľúbenom tričku. Ak plyšový zajac skončí v nemocnici, postarám sa aj o jeho ranené oko či ruku. V potravinách prihodím do nákupného košíka jogurt. Nie nejaký, ale taký, aký má rád. Pýtam sa ho ako, sa má, pretože ma to zaujíma. Pomáham mu vytriediť rozsypaných dvesto kartičiek, kým jemu stekajú po lícach slzy a snažím sa mu vysvetliť, že je to jedna z mnohých vecí, ktoré v živote dokáže ovplyvniť, a teda môže byť pokojný (aj keď by to vytočilo aj mňa, a poriadne). Pomáham mu a snažím sa mu do tej jeho nešťastnej zbrčkavenej hlavičky niečo vštepiť. Niečo, čomu verím. Niečo, čo mu v nej snáď ostane a pomôže mu vytesať zo seba dobrého človeka.

Aj napriek tomu často nemám nárok vyjadriť svoj názor a vôľu ovplyvniť vývoj situácie. Pretože ja som doposiaľ nevychovala žiadne dieťa…

A naozaj nie?

…

Zajtra zase vyjde slnko a ja viem, že si dobrý človek.