V jednu sobotu krátko popoludní, u nás doma:
„Predaj ho. Hovorím ti, predaj ten byt kým sa dá.“
V tichosti sedím, počúvam a hodnotím situáciu v priebehu pár sekúnd. Argumenty pre aj proti majú vyrovnané skóre.
Naozaj neviem ako reagovať.
„Tak hádam nechceš žiť v byte, kde prefukujú okná?!“
Stále som ticho a cítim sa ako malé dieťa zahnané do kúta.
Che-em … ? Hovorí nesmelo to dieťa vo mne.
Veď som – sme tu doma. Či…?
Pomóc, oslobodí ma niekto?
Zatiaľ zjavne nie.
„Okná nahovno, obkladačky o ničom (vyberala som ja – poznámka autora), developer nič nerieši, serie na to, elektrika nahovno spravená, steny krivé … ti hovorím, predaj to.“
…
O týždeň neskôr v tom istom priestore:
„Tento bytík je krásny!“
Skonštatoval s ľahkosťou v hlase a poskočením na mieste Kubko v prvý večer, keď ostal u nás prespať.
Vo svojej izbe mal:
- Dve modré steny (podľa mňa jedno z najdôležitejších kritérií pozitívneho hodnotenia bytu aj samotnej jeho izby, ak nie jediné a dôležité)
- Posteľ a tatov paplón a vankúš, keďže sme nestihli dokúpiť ďalší
- Vešiak ikea na kabáty (nie jeho)
- Biely papierový stolík ikea na lego dedinu
- 3 krabice plné kníh, hračiek a asi tony drobností, ku ktorým detské oko nevzhliadlo ako bol rok dlhý
- Lego, krabice od topánok plné lega, hotové stavebnice lego, plastové nádobky plné lego panáčikov, lego jedla, lego zbraní, lego, lego, lego,…
- Modrú lampičku
…
„Tento bytík je krásny!“ (Ja, v ten istý deň, len v mojej hlave, zaspávajúc v náručí našej parádnej Adely* 🙂 )
🙂
Namasté
*Adela = naša nová posteľ