„Láska, máme nejaké náplaste?“

Nie, odpovedám si hneď pre seba a presne si spomeniem na moment, kedy som sa pýtala, či tú lekárničku nebude lepšie nechať ešte tu, ak by sa čokoľvek stalo, kým sa finálne presťahujeme.

„Obávam sa, že nie.“ Znie moja oficiálna odpoveď.

„Čo sa stalo?“ pýtam sa a v hlave si premietam zoznam možností. Je 21:45 a v izbe je už asi 3 minúty ticho. Predtým sa tam, zjavne, naháňal tiger so zombíkom.

„Kubko má porezaný palec.“

„To sa vám ako podarilo?“

„Porezal sa na lego kocke ešte poobede.“

„Aha, a teraz sa tá rezná rana otvorila?“ nechce sa mi skrývať tú iróniu v hlase, ale radšej sa na to idem pozrieť osobne.

„Ukáž Kubko, nech sa na to pozriem. Krváca to?“

„Nie, ale strašne to boo-líí.“ Znie takmer usoplená odpoveď malého pacienta. Kde bola tá bolesť posledných pár hodín, na to sa radšej nepýtam.

„No ukáž, trocha ti to vyčistím takou vodičkou a previažeme ti to vreckovkou. Cez noc bude aj tak lepšie, ak to bude dýchať a náplasťou by si si to príliš zakryl.“

„Doo-bre, ďakujem.“ povie pacient.

„A teraz dobrú noc, aby sa ti to pekne zahojilo.“ (aby sa ti zahojila tá rezná rana dĺžky 1,5 centimetra, hĺbky 0,0nič a šírky taktiež 🙂 )

Zavriem za sebou dvere a nestačím sa diviť.

Poobede toho istého dňa sme asi dve hodiny „riešili“, že Kubko bol cez týždeň (citujem) skoro chorý. Rozumej, že bol takmer chorý. Rozumej, že chorý vlastne nebol. Ale maminka mu dala taký vitamín a už nie je ani len skoro chorý, už je zdravý. Vďaka Bohu, že sa z toho dostal!

Debatu považoval za uzavretú, až keď dostal čajík s medom a citrónom (jeden nikdy nevie).

A takto sa rodí syndróm mužského soplíka!

🙂

Namasté