V jednu sobotu krátko popoludní, u nás doma:

„Predaj ho. Hovorím ti, predaj ten byt kým sa dá.“

V tichosti sedím, počúvam a hodnotím situáciu v priebehu pár sekúnd. Argumenty pre aj proti majú vyrovnané skóre.

Naozaj neviem ako reagovať.

„Tak hádam nechceš žiť v byte, kde prefukujú okná?!“

Stále som ticho a cítim sa ako malé dieťa zahnané do kúta.

Che-em … ? Hovorí nesmelo to dieťa vo mne.

Veď som – sme tu doma. Či…?

Pomóc, oslobodí ma niekto?

Zatiaľ zjavne nie.

„Okná nahovno, obkladačky o ničom (vyberala som ja – poznámka autora), developer nič nerieši, serie na to, elektrika nahovno spravená, steny krivé … ti hovorím, predaj to.“

…

O týždeň neskôr v tom istom priestore:

„Tento bytík je krásny!“

Skonštatoval s ľahkosťou v hlase a poskočením na mieste Kubko v prvý večer, keď ostal u nás prespať.

Vo svojej izbe mal:

• Dve modré steny (podľa mňa jedno z najdôležitejších kritérií pozitívneho hodnotenia bytu aj samotnej jeho izby, ak nie jediné a dôležité)
• Posteľ a tatov paplón a vankúš, keďže sme nestihli dokúpiť ďalší
• Vešiak ikea na kabáty (nie jeho)
• Biely papierový stolík ikea na lego dedinu
• 3 krabice plné kníh, hračiek a asi tony drobností, ku ktorým detské oko nevzhliadlo ako bol rok dlhý
• Lego, krabice od topánok plné lega, hotové stavebnice lego, plastové nádobky plné lego panáčikov, lego jedla, lego zbraní, lego, lego, lego,…
• Modrú lampičku

…

„Tento bytík je krásny!“  (Ja, v ten istý deň, len v mojej hlave, zaspávajúc v náručí našej parádnej Adely* 🙂 )

🙂

Namasté

*Adela = naša nová posteľ