„Táničkaa?“ spýtal sa ma Kubko zo zadného sedadla po ceste domov. Čakala som obligatórne „budeme sa spolu večer hraaať?“, no prišla kvízová otázka:

„Na čo sú dobré ploštice?“

Na nič, pomyslela som si. Skutočne netuším na čo by tak mohli byť dobré, ale pokúsila som sa dať zvedavému dieťaťu aspoň nejakú odpoveď.

„To presne neviem Kubko, ale na niečo asi dobré budú, keď ich pánbožko stvoril. Minimálne na to, že sa nimi možno živia ďalšie, iné, nejaké väčšie stvorenia.“ Môj stručný názor, že sú jednoducho na nič, som si nechala pre seba.

„Hmm…no, to asi áno. Ale načo sú dobré nám?“ zjavne moja odpoveď zďaleka nestačila.

„Neviem Kubko, môžeme si o nich doma niečo nájsť na webe.“ (nehľadali sme)

„Prečo ťa to tak zaujíma?“ zaujímalo pre zmenu mňa.

„No, lebo ich máme doma.“ Znela, pre mňa, dosť šokujúca odpoveď. Šokovane som aj reagovala a dozvedela som sa, že ich majú „predsa v kýbliku“ a na otázku, prečo ich majú v kýbliku, som dostala odpoveď „lebo sú krásne“. Čo na toto odpovedať? No nič.

Ja som ešte skočila do potravín a chalani šli rovno domov. Jedny expresné máme hneď za rohom, takže som bola doma len zopár krátkych minút neskôr ako oni. Ako som otvorila dvere do bytu, našla som väčšieho aj menšieho čupieť na zemi. Čosi hľadali.

„Čo to robíte?“ opýtala som sa so silným záujmom a nebola som si istá, či chcem počuť odpoveď. Hundranie otca nasvedčovalo, že skutočne nechcem.

„Zbierame ploštice. Vysypali sa z kýblika.“ Dozvedela som sa od Kubka. Oznámil mi to s pokojom Angličana. Akoby mi chcel povedať, že zajtra bude zamračené.

Celá debata z auta mala zrazu úplne iný zmysel a hĺbku.

Nádych, výdych… otázkam typu ako dlho už boli vysypané, som sa radšej vyhýbala. Stačilo, že som počula kus ich debaty: „Koľko si ich tam mal? – Šesť, možno sedem. – Tak šesť alebo sedem? – No, neviem presne, najmenej päť a nie viac ako osem.“ Skvelé, pomyslela som si, keď našli šiestu v poradí, najmenej jedna ploštica nám práve lozí po byte.

„Mňa pustite prejsť (stála som zaseknutá v chodbe) a keď sa vrátim zo sprchy, nechcem tu vidieť nikoho kľačať na zemi a už vôbec nie debatovať o nejakej ploštici v tomto byte! Platí aj do budúcna pre akékoľvek ďalšie podobné stvorenia. Ďakujem.“

S týmito slovami som prešla priamou cestou do sprchy a snažila som sa zmyť tie divné myšlienky na háveď v našom byte.

Keďže zo všetkého si treba vziať to dobré, musím podotknúť, že celý rozhovor v aute a prítomnosť ploštíc v našej domácnosti som si nepripúšťala, keďže Kubko nezvykne hovoriť o našej domácnosti ako o „u nás doma“, vždy je to „u tata“, alebo „u vás“. Ak povie „doma máme“, automaticky rozumiem „doma u mami“. (Tam nech pestujú aj celú brigádu ploštíc, ak sa im to páči.)

Tak, a teraz môžem znova vymazať tú nepeknú predstavu krásnych stvorení v našej domácnosti z mojej hlavy.
Teraz to už pôjde ľahšie, pretože som si iniciatívne neskôr skontrolovala obsah kýblika s obrázkami na webe – ploštice to rozhodne neboli, ale chalanom som to ešte nepovedala 🙂

Všetkým živým stvoreniam prajem úspešný týždeň
Namasté