Ženy vs. muži a ich Black Box

Bum-bác-plesk! …Uf!

Je sobota tesne popoludní a tieto písmenká presne vyjadrujú moje aktuálne rozpoloženie. Práve som absolvovala dvojhodinovú prednášku, na ktorú som na dobrovoľne neprihlásila.

Kým som pripravovala zeleninu na polievku, chlapci si svorne sedeli na gauči a čítali si manuály k hre minecraft. Mladší sa tváril, že si všetko zapamätá na prvýkrát a starší už zjavne nemal kapacitu na čítanie v poradí tretej knihy s podrobnými pravidlami, radami a rôznymi trikmi. Nepomohla ani taktika „ale veď toto sú základné veci, to už ovládaš, to nemusíme čítať“.

„Ale musíme“, znela stručná odpoveď mladého bojovníka. V duchu som  sa na tom smiala. Až kým ma nedobehla realita.

Iste si spomeniete na videá s prednáškami jedného svetovo známeho psychológa, ktorý celkom zábavne rozpráva o rozdieloch medzi mužským a ženským mozgom.

Ja si z toho pamätám jednu základnú myšlienku – muž má hlave akúsi „krabicu ničoho“, ktorú dokáže otvoriť vždy, keď sa práve potrebuje odpútať od aktuálne prebiehajúceho deja. Či už sleduje film (aspoň tak to vyzerá), hrá sa s deťmi, zhovára sa s vami alebo s kýmkoľvek iným, dokonca aj keď číta (?) knihu, otvorí krabicu a bum! Je preč. Jeho myseľ sa nachádza niekde, kam ženská logika ešte nevstúpila. Totálna čierna diera. Centrum Ničoho. Len tma. Ktovie čo sa tam odohráva (lebo niečo sa predsa musí – myslíme si my, ženy).

Tak takúto krabicu otvárajú v pravidelných intervaloch všetci chlapi. Ten môj sa to dnes snažil ešte prekryť snahou o prípravu jedla.

Deti sú citlivé bytosti. Sú veľmi vnímavé. A Kubko nie je výnimka. Automaticky vycítil pokles záujmu zo strany jedného dospelého, tak prirodzeným spôsobom zmenil smer svojho rozprávania na toho druhého. Na mňa. Vyzeralo to ako v kreslenej rozprávke. Ako keď chce Tom dobehnúť svojim umom Jerryho a ten sa, skôr ako Tom žmurkne, presunie vždy na iné miesto a tak to ide dokola ako taký kolotoč.

Kuchyňa, polievka, umývačka riadu. Hotovo. Dozvedela som sa, že v normálnom svete (v tom jeho, svete osemročného dieťaťa 21. storočia) je najhoršou príšerou kostlivec, nie zombík, dokonca ani lávový pavúk. V tom mojom by tú príšeru stelesňovalo nespočetné množstvo ľudí J (no dobre, …ale aspoň traja určite).

Kubko sa ďalej nenápadne (?) prechádza z miestnosti do miestnosti a z jeho úst sa valia slová o tom, ako vyrobiť začarovaný meč, na čo slúži pruhované brnenie, čo sa dá vyrobiť z lávy, prečo je elixír neviditeľnosti taký zložitý, ako funguje elixír dýchania pod vodou, koľko kociek potrebujem, aby som postavila vežu, v ktorej sa ukryjem pred zombíkmi, že púštnych zombíkov nájdem niekedy aj na lúke, že raz si podpálil vlastný dom a nemal vedro vody a tak uhorel, že základnou pomôckou pred zombíkom (obyčajným, nie púštnym) je posteľ, na ktorú si ľahneš a si v bezpečí (to funguje aj v realite – nesmiete mať nohu alebo ruku vystrčenú von z paplóna ani cez rám postele a ste safe pred nočnými príšerami! 🙂 ), že …, že …, že ……

Kde to má gombík, kde sa to vypína, kde aspoň stíšim hlasitosť? Kde je moja čierna krabica, prečo ju ženy nedostali do výbavy? Hovorím si pre seba, kým periem bielizeň, sledujem stav polievky a počúvam, že mini-zombík si vie vziať na plecia veľkého zombíka a tak prekabátiť prasačieho zombíka „pigmana“. Druhá várka prania sa pomaly končí a stav zúfalstva sa zmenil zo stavu duševného na stav fyzický. Akokoľvek vyčerpávajúce sú prednášky o kostlivcoch, pavúkoch, vedrách s lávou, elixíroch, creative svete, end- či normálnom svete (stále minecraft), nedokážem nereagovať a kde-tu sa nespýtať viac a neprejaviť tak záujem. O Kubka, nie o ten čudesný svet lego-kockatých príšer. Je to ako nekonečný príbeh. Čím viac sa pýtam, tým viac sa dozviem. Je to vtipné, pretože v tom skutočnom svete (tom mojom) sa často dozviem omnoho menej práve vtedy, keď sa pýtam.

Prádlo je povešané, polievka hotová a ja premýšľam nad tým, že by som si dnes niečo kreatívne vyrobila. Žeby záchrannú čiernu krabicu? 🙂


Pridaj komentár