Mama je len jedna. A tak je to správne.

Mama je len jedna. A to je viac ako dosť.

Pretože ak by nebodaj bolo tých mám viac, nezvládla by som to.

…

Mama je len jedna.

Stačí, ak má len jedna mama vždy pravdu.

Stačí, ak len jedna mama vie všetko vždy najlepšie.

Stačí, ak len jedna mama vie, ktoré potraviny sú zdravšie než tie zdravé.

Stačí, ak len jedna mama vie, ako sa točí svet a okolo čoho sa to vlastne točí.

Mama brčkavej hlavičky je múdra a jej pohľad na svet je pre mňa obohacujúci. Rada si vypočujem a zhodnotím pre mňa iný pohľad na mlieko, čokoládu, či na kedysi živé stvorenie na tanieri, keď sa to práve zbrčkavenej hlavičke hodí a žiada.

Moje vlastné názory, často len doplňujúce, však nie sú dvakrát ochotné ostať v tichosti mojej hlavy. Chcú sa podeliť o svoju farebnosť. Rady sa predvádzajú, a to najmä ak svoju gigantickú hmotnosť vedia pridŕžať faktami. Márne ich niekedy prehováram. Môj vnútorný hlas je slaboch a nezvláda ich držať za mrežami. Snažím sa predostrieť hlavičke ten ďalší, iný, často nie veľmi odlišný pohľad na danú záležitosť. Že je ten pohľad zhodou náhod môj osobný, je bezpredmetné.

Trvá to snáď veky, ale po tých vekoch sa niekedy aj stane, že názor je akceptovaný. Môj názor!

Možno to poznáte. Často býva tento akt pochopenia a akceptácie sprevádzaný aj veľmi jemným „hmmm…“, pričom dieťa sa vám žmúriacimi očami díva do tváre a vy vidíte, že nad tým celým úpenlivo premýšľa. Hip-hip-hurrá! Trefa do čierneho!

Takéto chvíle si treba vedieť vychutnať. Trvajú len krátku chvíľku. Častokrát len okamih. Len kratučkých pár sekúnd, aby ste nezistili a nepomysleli si, že váš názor je vôbec braný do úvahy. Vy však situácii rozumiete. Pretože tú brčkavú hlavičku sledujete už dlho a viete, čo sa v nej deje.

Pozor! Striedanie

Pokojné „hmmm“ niekedy nahradí prekvapené a nahnevané „Čože?!“ A vtedy sa treba mať na pozore!

Je fascinujúce, ako dieťa dokáže reagovať niekedy až hysterickým záchvatom (vedci by to tak určite nenazvali, ale mne sa to hodí) na zistenie, že názor jedinej múdrej mamy na svete (a že múdra naozaj je) nemusí byť tým jediným správnym.

„Ale moja mama povedala, že …“ prízvukuje, akoby ste to prvýkrát ani nepočuli.

„Áno, aj tak sa na to dá pozrieť…“

„Ale naozaaaj!Mama povedala, že…“ To už sa na vás dívajú vystrašené oči kedysi (nie tak dávno) milej detskej hlavičky. Vystrašené, pretože vytušili nechceného súpera.

„Moja mama to ale vie! Lebo moja mama vie všetko!“ Ste ticho, len sa dívate. Dýchate zhlboka a premýšľate, čo povedať, aby ste to nejako uhrali na remízu. Neskoro, nedáva vám šancu…

„Ale váážneeéé!!! Moja mamaaa …aaa…“ a to už sa tvár dieťaťa mení na červenú guľu s veľkým roztraseným otvorom, kedysi zvaným ústa. Z otvoru sa chcú predrať znova a znova tie isté slová (že jeho mama vie – len aby sa nezabudlo), avšak váha nešťastia, ktoré sa telíčka práve zmocnilo, je omnoho väčšia ako chabý pud jeho sebazáchovy a triezveho zmýšľania v danej chvíli.

Zvyčajne len mama vie. Všetko a čokoľvek.

A do toho neradno zasahovať.

Hold, mama je len jedna.