Už je to niekoľko pekných pár (desiatok) rokov čo deti uspával charizmatický hlas Michala Dočolomanského s jeho ľúbozvučnou slovenčinou. Medzi také som patrila aj ja. Dnes, keď niekedy počúvam Kubka rozprávať, pýtam sa samej seba, kde sa stala chyba a prečo dnes deti na Slovensku v každej vete použijú…
„Tak čo, bereš?“ Počujem z pravej strany Kubka prichádzajúceho ku mne s ponukou, ktorá sa vraj neodmieta. Dve hodiny hrania sa s legom na dobrých a na zlých. Ja som vždy tá dobrá, na výber nemám. (verili by ste?) „No? Bereš?“ ozve sa znova, skôr ako stihnem reagovať a na tvári…
Poznáte ten pocit? Niečo mu hovoríte, o niečoho ho žiadate a on len stojí a zíza na vás. Ak vôbec nejako reaguje, tak slovami, ktorými vám akoby potvrdzuje vašu žiadosť, mienku, čokoľvek. Naozaj čokoľvek, pretože v danej chvíli je úplne jedno, čo vravíte. Jemu je to úplne jedno. Vy hovoríte…
Malý postreh zo sveta odhodlaných a aktívnych rodičov. Po dlhšom váhaní som predsa len súhlasila s účasťou mojej osoby na besiedke v Kubkovej škole. To váhanie vysvetľovať hádam nemusíme, ide o môj obľúbený rituál pri každej podobnej príležitosti, ktorá mi ponúka trávenie času s Kubkovou rodinou. Šla som. Zaujíma ma, čo…
„Ale veď ty každý mesiac dostávaš peniaze,“ počujem Kubkov argument za kúpu nového lega k narodeninám. Veliteľskej stanice StarWars. Jeho otec sa mu snaží vysvetliť, že viac ako sto eur za lego stavebnicu je predsa len dosť veľa peňazí, aj keď ide o narodeninový darček. Porovnávania hodnoty 100…
Pondelok: „Kubko, zase máš tie trenky špinavé. Veď sme sa to spolu už učili. Riťku si musíš niekedy utrieť aj viackrát.“ „No, keď ja som asi zabudol…“ „To nič, operieme to.“ Utorok: „Kubko, zase si sa zabudol utrieť?“ „Hmm…noo….asi heej.“ Streda: „Kubo! Už toho mám naozaj…