Prvý posledný, alebo … ako to …?

(počas vyhnanstva do sprchy tesne pred spaním)

„Prečo ja musím ísť vždy ako posledný?“

„Ako posledný?“

„No veď, … vlastne, prvý, prečo musím ísť vždy spať prvý…“

No práve preto, že už nevieš rozlíšiť prvé od posledného, odpovedám si sama pre seba.

Je deväť hodín a ráno vstávaš do školy, ja som po joge a tiež si zaslúžim svoju hodinku ticha pred mojím spaním. Pokračujem stále sama so sebou.

Áno, poslať dieťa spať, aby som ja mala pokoj, to skutočne nie je správny prístup. To ale v skutočnosti ani nie je realita.

Realita je taká, že osemročné dieťa Kubko má o deviatej hodine večer spomalené reflexy, reakcie na jednoduché otázky a tiež značne obmedzenú schopnosť vyjadrovať sa.

Práve preto si myslím, že je práve čas umyť si zadok, zuby a ísť do postele.

Dieťa Kubko si ale myslí, že on predsa sám vie, kedy je unavený. Uznávam, je už dostatočne samostatnou jednotkou, aby toto zvládal. Otázka však je, aké parametre hodnotí – som natoľko unavený, aby som sa práve teraz prestal hrať s legom? To rozhodne nie! To takmer nikdy! Bože chráň. Tak tento parameter ja nehodnotím ako primárny.

Deväť tridsať už zvyčajne vyzerá ako jeden zo zombíkov v jeho obľúbenom minecraft svete (počas školského roka, leto rozširuje možnosti zaspávania aj spánku). Napriek tomu ani za ten svet neuzná, že je unavený.

Lebo on to vie lepšie. Týmto argumentom ma vždy najviac pobaví (rozumej naserie 🙂 ).

Lebo pri mame chodí spať kedy on chce. (pobavená som ešte viac)

Aj o jednej ráno! (a to povie s hrdosťou akoby mu bola práve odovzdávaná minimálne jánskeho plaketa)

Hladina môjho pobavenia prudko stúpa, nenechávam sa však vytočiť.

21:46, asi dvanásť minút po finálnom „zaľahnutí“, nastáva zlom a z izby sa ozýva už len ľahký chrapot. Niekedy stačí tých minút aj sedem a môžeme pri ňom klepať rezne. O tom, že ho ráno ani buldozér nezobudí už písať nemusím. Je vám to povedomé, čo?

Tak čo, kto tu nie je unavený?

Namasté


Pridaj komentár