Ideme si pomaličky popri cintoríne, z ktorého sme práve odišli. Debatujeme o tom, prečo vlastne ľudia v tento deň zapaľujú sviečky (Nestihla som to uverejniť „on time“. Prepáčte. Písal sa prvý november 2016), že na ľudí, ktorí nám chýbajú, myslíme predsa celoročne, čo sa deje s telom pod zemou, či o tom, aké sú rôzne formy uloženia pozostatkov (áno, aj o tom som debatovala s osemročným chalanom). Po chvíli sa ku mne Kubko priblíži s pohľadom ako keď sa Vám suseda z druhého poschodia chystá vyzradiť, koho to včera videla muchlovať sa s tou mladou od naproti.
„Okolo nás šli policajti“. Povie so zatajeným dychom a díva sa za nimi.
„Všimli ste si?“ pýta sa mňa a svojho otca a v očiach má výraz srny.
„Áno, Kubko, všimli sme si.“ Odpovedáme obaja.
„Ale to neboli obyčajní policajti, však?“ výraz srny sa nevytráca.
„Prečo si to myslíš?“ pýtam sa a som naozaj zvedavá na jeho teóriu.
„Noo, lebo oni boli úplne inak oblečení. Inak ako normálni policajti“.
„To boli mestský policajti Kubko“ odpovedám „a mestský policajti nosia modré uniformy, nie zelené.“
„Ahaa!“ zhodnotil stručne vyriešenie záhady.
„A prečo idú peši? Oni nemajú auto?“ zvedavosť sa dožaduje ďalších informácií.
„Pravdepodobne majú, ale zaparkovali ho niekde, aby sa mohli prísť pozrieť bližšie sem k cintorínu.“
„A načo?“ čuduje sa Kubko.
„Dnes je tu veľa ľudí. Každý zapaľuje sviečky. Mohlo by sa niečo stať, tak to tu kontrolujú.“
„Aha… a keby nemali auto?“
„Prišli by peši, alebo na bicykli napríklad. Hlavne v lete v niektorých mestách jazdia policajti na bicykloch. Alebo aj na koňoch, ale to sa často nevidí.“
„Na koňoooch? To ako?“ oči v jamkách sa mu nestačili diviť.
„Normálne, Kubko. Tak ako ty sadneš na bicykel, tak policajt vysadne na koňa. Sú to špeciálne cvičené kone pre policajtov. Podobne ako sú cvičené psy, ktoré hľadajú zakázané látky, alebo aj ľudí, tak kôň je špeciálne cvičený, aby sa neplašil, keď je okolo neho veľa ľudí alebo keď napríklad niekto v aute na ulici zatrúbi.“
„A to akože ten kôň je policajský?“
„Policajný Kubko, špeciálne vycvičený policajný kôň.“
„No,… ale to akoo? To má akože takto na zadku húkačky?“ a rukami mi na svojom zadku ukazuje, kde by ich ten koník akože mal mať – z oboch strán, aby boli dobre vidieť. Snažím sa nevybuchnúť smiechom.
Dnes už je veľký, ale boli časy keď sa v sekunde nešťastne rozplakal keď videl, že sa z neho/na ňom alebo zo situácie, ktorú vytvoril, ľudia smejú. Predstava koňa so sirénami na zadku nás však pobavila všetkých troch.
Po odpovedi, že na zadku ich nemá, nasledovala ešte kontrolná otázka, či teda je húkačka len jedna – napríklad na hlave. Či mal na mysli hlavu koňa alebo hlavu policajta, to už neviem. Druhý variant by určite dobre padol nejednému občanovi ako prostriedok na uvoľnenie každodenného stresu 🙂
Prechádzka pokračovala ďalej a ja som sa nielen v duchu usmievala.
Milujem takéto rozhovory.
