Kedysi, ako dieťa, som mala doma vrtuľník, dom, auto, loď, mrakodrap, plážový dom, záhradu… to všetko sa vošlo do jednej jedinej krabice. Stačilo ju len otvoriť a stavať podľa nálady. Tiež sme so súrodencami mali obchod s ovocím a zeleninou. Mali sme školu s lavicami plnými žiakov, mali sme pláže, lode, vlaky, a to všetko v panelákovom byte! Dnes na to potrebujete aspoň 15 samostatných krabíc s obrázkom toho, na čo sú dané kocky určené. Kde v tomto priestore si má dieťa hľadať vlastnú cestu? To chce naozaj obrovskú dávku odvahy a tiež predstavivosti, obísť a ignorovať raz dané pravidlá.
V dnešnom konzumnom svete to majú deti skutočne ťažké. Hier a hračiek je toľko, že každé dieťa má už v prvom roku svojho života na výber z desiatok rôznych druhov a vyhotovení (povedala som málo, čo?) a už od malička dostávajú deti do rúk hračky spolu s návodom na ich použitie. A to práve vtedy, kedy by sa malo ich vlastné myslenie podporovať najviac. Drevené kocky namiesto ovocia? Plyšové zvieratká ako žiaci v triede, či hrniec a varecha namiesto hudobnej zostavy pre deti? Ak v tomto spoznávate vlastné dieťa, tak vám gratulujem a úprimne sa z vás teším. Verím, že je vás takýchto stále mnoho, ale stále mnoho je tiež takých, ktorý päťročnému dieťaťu kúpia tretí tablet. Prečo? No predsa preto, že prvé dva rozbil. Čuduj sa svete, že keď toto dieťa stretnete a pýtate sa ho ako sa má, odpovie vám jedným slovom a ak sa s vami vôbec ďalej rozpráva, debata sa točí len okolo hry, ktorú práve (a stále) hrá. Skutočne smutné, nemyslíte?
Česť výnimkám, samozrejme! A tu sa dostávame k podstatnej informácii: nebojte sa, milí rodičia! Šanca na záchranu ešte existuje! Pretože v každom z nás to malé dieťa niekde stále je. A teda v malom dieťati musí byť toho dieťaťa ešte viac! (aká múdrosť, však? 😉 ) Len mu treba dať šancu. Treba mu dať priestor. A, áno, často mu aj pomôcť. Hrať sa s ním. Hračky predsa neslúžia na to, aby ste dieťa zabavili a mohli zatiaľ odpísať kamoškám na whatsupe, či lajkovať susedin status o novom outfite jej dvojročnej Grétky (Zuzky, Olívie, Matúška,…) alebo sledovať nekvalitné výkony vo vopred prehratých zápasoch.
Hračka nie je určená na odpútanie pozornosti dieťaťa od jeho rodiča. Hračka má vzdelávať, má rozvíjať schopnosti dieťaťa, jeho myslenie, odhodlanie, motorické schopnosti a v neposlednom rade komunikáciu. Nie s kockou, nie s panáčikom na obrázku, ale s vami. Áno, dá to zabrať! (a to poznám len malinkú časť z reálneho života)
V jednu sobotu som napríklad strávila dve a pol hodiny hraním hry, ktorú vymyslel a vyrobil Kubko. Sama som bola prekvapená (nie preto, že sme tak dlho hrali, to je klasika, ale tým, že to vymyslel). Najprv vyše dvoch hodín strávil tým, že si predkresľoval a následne vystrihoval figúrky, vymýšľal pravidlá, vyfarboval hracie polia a napokon poukladal všetko podľa pravidiel, jeho vlastných, ktoré mi následne vysvetlil (pre istotu dvakrát 🙂 ). Samozrejme, niektoré sa v procese hry obmieňali, ale hra mala svoj začiatok aj koniec. A hralo sa fér. Mali sme červených, zelených, šedých aj modrých, ktorí bojovali proti ninjom. Každý mal vlastného šéfa, každý mal určitý počet životov, … no,… nechcite odo mňa celé znenie.
Poviem vám, bola to riadna fuška. Ale nemohla som dovoliť, aby sa ten zápal, ktorý som tam videla, stratil. Nedovoľte to ani pri vašich či susedových deťoch. Dajte aspoň počas víkendu svoj priestor detskej kreativite a vynaliezavosti. Možno som naivná, no verím, že budúcnosť ma za to odmení. Ale áno, čakanie bude ešte dlhé 🙂
Hraniu zdar!
A namasté, samozrejme.
