Zase raz som ostala ohromená a pobavená zároveň:

„Milión Eur? … Máš milión Eur?“ vytrhol z kontextu nášho rozhovoru Kubo. Myslím, že sme práve rozoberali výšku odstupného istej nemeckej banky. Oči sa mu zväčšili ako vlkovi pred zožratím Červenej čiapočky.

Ostal bez odpovede, pretože som ani len nestačila reagovať na jeho z reality vytrhnutú otázku a už kládol ďalšie.

„Tak koľko máš?“

„Máš pol milióna Eur?“

Verklíkoval s kamenným výrazom v tvári a neprehliadnuteľnou zvedavosťou v očiach. Z telky by v tej chvíli musel vystúpiť minimálne zombík na chrbte tyranosaura rexa, aby zaujal jeho pozornosť viac ako téma veľkej sumy peňazí.

„Máš dvestotisíc?“

…

Takto sme sa cez zbytočné otázky preniesli  k porovnávaniu cien bytov na Slovensku a k priemernej mzde v jednotlivých regiónoch. To aby malo chlapča aspoň predstavu (veľmi matnú – sama sebe sa smejem, že som to vôbec skúsila 🙂 ).

„500 Euuur ??? Tak málo?“ (…zarábajú niektorí, často tí šťastnejší, ľudia na Slovensku)

Chápem, že prepočítané na 4 či 5 jeho lego stavebníc sa mu táto suma zdala pramalá. (nie žeby bola veľká)

„A ty zarábaš koľko?“ položil otázku mne.

„800 Eur? … 1 000? … 2 000 Eur? Tak koľko?“

Neoblomne sa pokúšal dostať zo mňa číslo. To je všetko čo očakával – číslo. Nič viac za tým nevidel, to mi bolo jasné. Preto som sa rozhodla vštepiť do nášho rozhovoru ešte o čosi viac pedagogiky. (áno, často som považovaná za otravnú 😀 )

„A vieš koľko je to 10 000 Eur Kubko? (ticho) Vieš koľko je 2 000 Eur? (ticho) Vieš, čo si môžeš kúpiť za 800 Eur?“

Ticho. Odpoveďou mi bola jeho zahanbená tvár a pery pokúšajúce sa o milosrdný úsmev.

„No vidíš. Tak čo si počneš s tým číslom, keď ti ho poviem?“

„Hmmnooo, to neviem…“

Tak dostal ďalšiu prednášku. Nakoľko efektívna bola, to sa dozvieme neskôr.

Asi som nemala lepšiu predstavu o plate mojich rodičov keď som mala ani nie 10 rokov. Neviem. Ale vedela som, že keď to kúpiť nemôžeme, lebo na to nemáme peniažky, tak asi tie peniažky nechodia len tak samé, a to, že je tato aj týždeň preč z domu bude mať asi hlbší dôvod. Vekom sa moje znalosti zlepšovali. Aspoň v teoretickej rovine. Od štrnástich-pätnástich som tomu už rozumela aj prakticky. Za moje prvé peniaze, ktoré boli skutočne moje (nie dané od babky, dedka, tetky, krstnej,…), som si kúpila kabát na zimu a walkmana. Bola som na seba nesmierne pyšná a v podstate od tej doby som si na svoje úlety i výlety z veľkej časti zarábala sama. (o sporení ma vtedy nikto neškolil 🙂 )

Dnes detí učí reklama, že v banke ti peniažky dajú, keď ich nemáš. Dokonca si stačí vypýtať pri bankomate, nemusíš ísť ani na pobočku. Niet divu, že „len“ 40 eurová stavebnica je nezaujímavá, že tepláky „len“ od adidasu sú lacné a mobil nie poslednej generácie je určite starý a nekvalitný (technologický pokrok rozhodne neodopieram).

Drahí spoluobčania, rodičia, starí rodičia, starší súrodenci, mali by sme sa všetci svorne zamyslieť nad tým, ako efektívne zakomponovať do výchovy finančnú gramotnosť našich detí.

Amen