„A mohol by som si sem niekedy zavolať babku, aby videla náš nový byt?“

Matne počujem z chodby a neviem sa rozhodnúť, či sa mi sníva, či bdiem. Predsa len, zvýšené teploty u mňa vyvolávajú rôzne stavy (najmä rôzne stavy ne-myslenia).

Ozýva sa barytón a šuchot topánok. Žiaden sen, realita.

Obrovským plusom je, že otázka nebola smerovaná na mňa – veď ja spím.

Druhým plusom je, že tato sa priamej odpovedi kulantne vyhol zaokrúhlením na dva holé fakty: ja sa necítim dobre (ešte že ma mal poruke) a nemáme sedačku, a teda by si babka nemala kam sadnúť. Tak niekedy inokedy, neskôr. (pre menej informovaných len doplním, že babkou netreba rozumieť moju mamu či mamu môjho priateľa, je to Kubkova babka)

Či sa chalan s odpoveďou-neodpoveďou uspokojil, to neviem, ležím v posteli a oni za sebou práve zatvárajú dvere.

Mne však teplota vystúpila za minútu aspoň o dva stupne vyššie.

Byt zariadený  asi tak do jednej štvrtiny, bez sedačky (ak nerátam nafukovacie kreslá v počte troch kusov), bez fúry ďalších bežných prvkov zariadenia, bez teplej tečúcej vody na WC (lebo páni inštalatéri majú čas) a mám v ňom privítať Kubkovu babku, rodinu, do ktorej som sa nenarodila a ani nevydala (a nevydala som sa ešte vôbec, ak by to niekoho zaujímalo). A všetci dobre rozumieme, že babkou to nekončí.

Raz to prísť muselo, nebudem naivná a nebudem si ani klamať – sama som len čakala, kedy k tomu dôjde. Svet sa nerúti. Dáme si zase raz trochu ťapákovskej náladičky a keď som vo veselosti prežila oslavu narodením do ranných hodín, prežijem aj toto! 🙂

Namaste