„Táničkaaa… chcem ti niečo ukázať…!

„Tánička, aj ty ideeeš?“ (akože s odpoveďou nie sa neráta)

„Tánička, pozriiii…“

„Ale aj Tánička pôjde, však?“

„Kam ideš Tánička?“

„A prečo až o štvrtej prídeš?“ (sama pre seba: pretože, do mačky, mám nárok na 45 minút ticha!)

„Tánička (počas druhej minúty), pozri, len ti toto ukážem…“

Pomóóóóóóc!!! Ako mám toto prežiť a zároveň si neodpáliť dekel?

Napríklad v piatok.

Už tri dni ma neprestajne bolel chrbát, tak som si večer napustila horúcu vaňu, oznámila som mojim dvom chlapom, že najbližšiu hodinu neexistujem a zavrela som sa do kúpeľne.

Po necelých piatich minútach ktosi zaklopal.

„Áno?“ ozvala som sa.

„Len ti chcem niečo povedať.“ Počula som spoza dverí Kubka.

„Počúvam ťa, hovor.“

„S tatom ideme upiecť jabĺčka.“ Povedala mi hlava vykúkajúca spoza dverí.

„Ty ešte nie si vo vani?“ opýtala sa ma tiež stále tá istá hlava.

„Práve sa tam chystám.“ Odpovedala som.

Hlava pochopila a zavrela za sebou dvere.

Prešlo ďalších desať minút a ozvalo sa druhé klopanie, opakovalo sa to ešte ďalšie dva razy. To už som ale pokoj nechala pokojom a mladého muža som vyprevádzala veľmi stručnými slovami.

Či mali mať návštevy náučno-vedecký charakter, nevedno (poškuľujúce ľavé oko návštevníka tomu nasvedčovalo, ale nikomu nechceme krivdiť – kúpeľňa je ešte nedokončená, nemáme tam záves a vo vani bola mojou prikrývkou len hustá pena 🙂 ).

Neuveriteľných 20 nasledujúcich minút som bola iba ja, stále horúca voda a Ville Valo v najlepších rokoch svojej tvorby.

V dvadsiatej prvej minúte, ihneď, ale že ihneď po otvorení dverí sa ozvalo „Tánička, tak už idéééš?“

Do mačky! A pokoj bol preč.

Niekedy sa mi chce doslova utiecť.

Nádych, výdych… Namasté