Kam zmizol George Clooney?

Je príjemne teplý večer. Zapadajúce slnko sfarbuje celú oblohu aj mraky do rozprávkovo oranžovej farby. Lány pšenice sa vlnia vo vetre rovnako ako vaše obľúbené šaty, kým vy stojíte opretá o strom. Usmievate sa na svet a bosý George Clooney sediaci na deke pod vami vám dolieva dobre vychladené biele víno. Viem, niečo tu nehrá. A vy to viete tiež, ale na tom nezáleží. Jednoducho si chcete vychutnať túto chvíľu a pocit blaženosti. S úsmevom na perách si pritiahnete perinu ešte vyššie na hrudník a nechávate sa unášať teplým talianskym vzduchom.

„Mámiíííí, ja som hlaadnýý…“ neveríte vlastným ušiam a tvár vášho nápadníka sa rýchlo rozplýva vo farbe oblakov. VHS vo vašej hlave zaskrečuje a v tej chvíli čelíte realite. Nie, nie ste na lúke niekde v Taliansku, ani sa neplavíte po Seine s Leom, či Ashtonom.

Ste mamou a vaše dieťa má zrejme hlad. Čo na tom, že je len niečo málo po pol siedmej? (v tom lepšom prípade)

„Skúšal som ale mne sa nedá …“ takáto je zvyčajná reakcia Kubka na môj či priateľov pokus ho ešte aspoň na chvíľu prinútiť spať. Viem, je viac ako smiešne nútiť dieťa spať.

„Kubko, veď nie je ešte ani šesť hodín.“ Znie tradične môj zúfalý hlas.

Milujem spánok! Áno, život počas bieleho dňa ma baví viac, ale moje telo si jednoducho žiada spánok aj po ôsmej hodine ráno. Stále vo vývoji, stále mladá! 🙂

Obrovskou výhodou pozície otcova partnerka je, že o tej šiestej hodine ráno nie som povinná vstať ja. A patrične to využívam. Zvyčajne o sebe do desiatich minút neviem.

Pravda, stávajú sa aj výnimočné situácie, kedy sa Kubko zahrá pol hodinku – hodinku (kto vie…ja spím 🙂 ) aj sám a budíček naozaj nastáva, až keď má hladné bruško.

Pred pár týždňami som s ním bola cez noc sama. Ráno, bolo asi pol ôsmej, som vnímala, že sa kdesi okolo motá, ale aj napriek tomu som si slastne užívala prítomnosť môjho tela v posteli a chladivý dotyk vankúša na tvári. Nikto ma nežiadal o to, aby som vyliezla z postele, a tak som nevyliezla. Pekne pomaličky som sa prebúdzala, kým som si uvedomila, že Kubko je celý čas v izbe a jemne sa mrví na posteli vedľa mňa. Zjavne už dlhší čas nespal.

„Dobré ráno,“ pozdravila som ho s jedným otvoreným okom.

„Dobré ránko,“  znela jeho tichučká odpoveď.

Netuším, kde v sebe našiel toľko síl a sebazaprenia a vydržal, odhadom aj pol hodiny, možno viac, len čakať, ale mal môj nesmierny obdiv. Za bežných okolností, ak náhodou nie je hladný, vie argumentovať aj tým, že sa nudí. Našťastie mal bruško plné a život ho bavil aj tak, iba v tichu. 🙂


Pridaj komentár