Na jednom fóre som nedávno čítala príspevok o tom, že dieťa odmieta jesť, vymýšľa, je veľmi vyberavé či jedáva len jediný druh jedla. Autorkou príspevku bola, zhodou okolností, tiež ne-mama, ktorá takýmto spôsobom žiadala súputníčky o radu. Rád sa na ňu vysypalo neúrekom, no či niektorá z nich zabrala, to sa nedozvieme.

Hlboko cítim s akýmkoľvek rodičom či ne-rodičom, bio či nebio matkou, ktorá zápasí s odmietaním stravy.

Každý máme svoje chute a nie všetci musíme byť prívržencami brokolice, kalerábu, či špenátu. Tobôž, keď je medzi chuťovými bunkami generačný rozdiel. Pamätám si časy, keď už ani Pepek námorník nezvládal zmanipulovať moju chuť do jedla. No extrémy sú extrémy a aby dieťa jedávalo zásadne len múčne jedlá, či len „mäsko v kožúšku“ (rozumej chrumkavo vysmažený šťavnatý rezník), tak na to by som sa pozrela. Takto „múdra“ som bola až kým ma nedobehla realita.

Kubkov jedálny lístok pozostával niekoľko dlhých mesiacov len z rezníka a ryže. Kompót bol akousi formou rebélie, keď mu obedové aj večerné menu predsa len prišlo po nejakom čase nudné. Na raňajky zásadne „cereálie“ (čokoládové, chrumkavé a hlavne sladké) s mliečkom a večer bagetku alebo chlebík bez kôrky. Za tento výmysel by som ruky vylámala.

Mimochodom, téma mlieko by si zaslúžila aj samostatný príspevok. V jeden deň je ok, na druhý deň je nezdravé. Jogurty sú však super stále, aj keď pod jogurtom Kubko rozumie len termixový typ pochúťky.

Napríklad taký zemiak bol donedávna úhlavným nepriateľom. Jediná akceptovaná forma boli, ako inak, hranolky. Tie boli dokonca aj žiadané. Zemiakové pyré, varené či pečené zemiaky upadli z akéhosi dôvodu do zatratenia. Spomínam si na niekoľkomesačné obdobie, kedy vrcholom kuchynského umenia pre šesťročné dieťa bola varená ryža. S kukuricou, ak si život žiadal zmenu.

Dnes už mám reťaze omnoho voľnejšie a z jedla, ktoré brčkavej hlavičke nakladám na tanier, mám aj skutočnú radosť. Cestoviny sú však stále zakázanou zónou, v ktorej neradno experimentovať.

Do zarytého odporcu zemiakov som dnes celkom úspešne a vôbec nenútene dostala zapekané francúzske zemiaky! Niečo zo mňa bude 🙂

Osvedčilo sa mi jedlo pripravovať aj nakladať na tanier nielen s láskou (a to slovom) ale aj zaujímavým príbehom o jeho príprave. Naivná však nie som – už niekoľkokrát dostala košom a obedoval ryžu. Okrem toho zaberá jesť spoločne a rozprávať sa. Rozhovory sa však u nás zvyčajne menia na monológy. Podozvedám sa z nich napríklad, že najsilnejší v minecrafte nie je zombík, ale enderdrak, že na prechod do iného sveta potrebujem špeciálny elixír (stále minecraft, žiadne ducháriny) a na postavanie domu treba nazbierať seno a drevo. Alebo tak nejako.

Pre mňa to znamená stratu asi jednej hodiny. Ale papá a chutí mu.

Na druhej strane, kto rád jedáva sám?