Byť či nebyť … na rodinnej oslave?

Je sobota popoludní a obývačku okupuje celý zástup ľudí. Dieťa, starí rodičia, rodičia, tety a sesternice, či iní príbuzní. Stôl sa prehýna pod tiažou pohostenia. Všetci spokojne vedú debaty. Škatule, roztrhaný darčekový papier aj pestrofarebné darčekové tašky ležia voľne pohodené na zemi. Podáva sa káva. Idylka sobotňajšieho popoludnia ako stvoreného na oslavu narodenín jediného vnuka.

Ako pre koho.

Starí rodičia nie sú mojimi rodičmi ani rodičmi môjho vedľa sediaceho partnera. Tety, sesternice ani ostatní prísediaci nezdieľajú rovnaký kód DNA so mnou ani s ním. Zato dieťa, oslávenec, zdieľa DNA matky aj otca – stále toho istého,môjho vedľa sediaceho partnera.

Nech už sa nachádzam v akejkoľvek kategórii príbuznosti či nepríbuznosti k oslávencovi, som tam.

Aj po takmer piatich rokoch sa v tejto úlohe cítim neprirodzene: byť prítomná na oslavách, či len občasných rodinných stretnutiach s rodinou môjho ne-syna.

S väčšinou ľudí si nemám veľmi čo povedať. Nie je to ich vina. Ja som nikdy nebola z tých, čo vedia a chcú hovoriť vždy o čomkoľvek s kýmkoľvek. Ja potrebujem čas.

Okrem toho, už pár dní pred takouto akciou staviam seba samu do pozície „nechcem tam ísť“, aj keď viem, že mi nikto z prítomných z nosa neodhryzne. Práve naopak. Keď som po prvýkrát strela svojho ne-svokra, hneď ma  aj s jeho ne-zaťom (mojim priateľom) srdečne pozval na kávu so slovami, že som u nich rozhodne vítaná. S dôvetkom „veď…čo už.“ A ten dôvetok myslel úprimne a dobre, čo si nesmierne vážim aj dnes.

Udalosti podobného charakteru sa nestávajú často, dvakrát či trikrát počas roka. Pre mňa tak akurát. Viem, že vzhľadom na svoj vek by som sa k tomu mala vedieť postaviť s nadhľadom a zbytočne neriešiť či áno či nie… a ako vlastne, ale akosi ma moja povaha vždy zvedie na niekoľkodňové premýšľanie o tom, kto a ako sa v danej hviezdnej konštelácií bude cítiť a či naozaj neubudne zo mňa alebo môjho života, ak prikývnem na spoločný „rodinný“ obed či dokonca víkend.

Len si to predstavte: môj priateľ a jeho syn, jeho teta a sesternica, mama, starí rodičia z oboch strán a moja maličkosť. Kocúrkovo v priamom prenose. Nakoniec sa môj nadhľad vždy prihlási do služby a obed či víkend prežijem v zdraví a hlavne v celku. 🙂

(Je pekné z času na čas stretnúť ľudí, ktorí nezabúdajú byť v prvom rade ľuďmi.)

 


Pridaj komentár