Cestou v aute.

„Koľko váži jeden gaštan?“ opýta sa Kubko sediaci na zadnom sedadle.

„Hm…to presne neviem, ale nie je to veľa. Možno 10 – 20 gramov? Podľa toho aký je veľký.“

„Ahá…a koľko váži nákupná taška, taká z Billy napríklad, tá žltá?“

„Fúha, tá váži ešte menej, 3-5 gramov možno…“

„Ahm…ja vážim 33 kilogramov a jeden gram.“ Informuje razantne Kubko mňa a svojho otca.

Ten jeden gram, to je dôležitá informácia, myslím si pre seba. Asi majú doma váhu z NASA.

„No, to je taká primeraná váha na tvoj vek a výšku.“ Konštatujeme spoločne z predných sedadiel.

„Hmmm.“ Spokojne odvetí Kubko.

„A prečo toľko počítaš, koľko váži gaštan? Potrebuješ nazbierať toľko gaštanov, koľko vážiš ty sám?“

„Nieee, len sa tak pýtam… a koľko vážiš ty?“ Pýta sa ma zvedavo.

„54 – 55 kíl.“ odpovedám úprimne. (Fakticky!)

„Ibaaaa??“ ozve sa začudovaný hlas zo zadného sedadla a ja sa v tej chvíli všetkými silami snažím, aby mi oči nevyskočili z jamiek a neprerazili čelné sklo. Tón jeho hlasu mi pripomína situácie keď vám niekto oznámi pikošku, úplnú pecku a vy neviete reagovať inak ako vypúlením očí a otázkou „čože?!“.

Ak by som bola šofér, v tej chvíli dupnem na brzdu, odstavím auto a kráčam peši opačným smerom. Alebo násilím vytiahnem vinníka z auta a nechám kráčať jeho. Scéna z Ally McBealovej sa však nekoná, len čistá realita.

Pokračujeme v jazde, čaká nás ešte dlhá cesta a ja premýšľam nad tým, čo bude na večeru. Pre teba asi len šalát, pomyslel by si zrejme kritik zo zadných sedadiel.