Dvesto farebných kartičiek s obrázkami rôznych, viac či menej reálnych, stvorení leží ledabolo na zemi. Jedna prekrýva druhú, a aj keby nie, ty na ne cez slzy dobre nevidíš.

Po viac ako dvoch hodinách svedomitého triedenia a ukladania si sa s výrazom rímskeho gladiátora postavil a v ohromnej snahe odložiť svoje dielo na patričné miesto (dodnes nevedno kam) tvoja brčkavá hlavička zabudla, že obaly majú aj svoje otvorené konce. Všetka práca bola v keli. A aj tá, čo tam nebola, tam s tvojou dodatočnou pomocou skončila. Pretože ťa doposiaľ život nenaučil zvládať hnev. Si dieťa. Hrdosť na svoju prácu široko prekrýva banálnosť tejto situácie. Všetci to poznáme. Sme tiež deti. Strojnásobenie (alebo aj viac) veku nezaručuje udržateľnosť emócií a schopnosť rehotať sa nad rozliatym mliekom.

Aj napriek času, ktorý som tebe a kartičkám dopriala a počas ktorého som analyzovala nesmrteľnosť chrústa (neúspešne), stav na dlážke sa nezmenil. Tvoje líca sú ešte červenšie a slzy už stihli vytvoriť na zemi malé mláčky. Volanie o pomoc tatovi dopadlo neúspešne. Nemý výraz jeho tváre nasvedčoval, že dnes razí teóriu školy života. Čo si posral, to si po sebe upraceš (moja myšlienka, nie jeho). Svätá pravda. Je jedno, či sa na to pozriete zľava, sprava, zdola alebo z tridsiateho poschodia mrakodrapu. Je to tak.

Deti by po sebe mali vždy upratať. S touto myšlienkou sa stotožňujem. Natrúsený rožok, kúsky papiera a lepiacej pásky po ukončení súkromnej kreatívnej dielničky, jogurt, ktorý netrafil do úst. Jednoznačne áno. Deti treba učiť samostatnosti a zodpovednosti za svoje činy.

Toto je však iné. Dve hodiny si tvrdo pracoval, úmorne si sa snažil priradiť kresleným stvoreniam tie správne vlastnosti, aby si ich spároval, zoradil a pozakladal. Potom stačil jediný pohyb a všetka tvoja snaha bola zmarená.

Pozerám na teba a cítim, ako sa mi na stenách srdca vytvárajú malé ryhy. Praská mi tam omietka a v hrdle sa stretla snáď všetka vlna sveta a vytvorila obrovské klbko, ktoré nie a nie prehltnúť.

Sadám si na zem k tebe a ku kartičkám. Snažím sa ťa upokojiť, ale veľmi mi nepomáhaš. Zrútil sa ti svet a všetky farby kartičiek sa spolu so slzami zliali do jednej. Ktovie, aký má odtieň. Určite je ale aspoň trochu modrá, tvoja obľúbená.

Pomôžem ti a ty to vieš. Upokojíš sa, ale až keď to poviem nahlas tretíkrát. Vždy v inej konštelácii, samozrejme. Ak niečomu nerozumieš alebo rozumieť nechceš, vždy si dám námahu povedať to inak. Aby sme si rozumeli.

Triedime kartičky. Spočiatku nevieme, ako na to. Náhla zmena situácie a stres z nej spôsobili, že si už zabudol, aký je kľúč na delenie farebných stvorení. Postupne však nachádzaš nový. Zdá sa, že funguje. Na zemi je asi dvadsať kôpok. Mnohé mi dávajú zmysel. Mnohé nie. Ale ty už neplačeš. Červená farba líc sa zjemnila. Už ich máš pekne ružové.

Ukladáme posledné kúsky. Špeciálne kartičky, ktoré sa trblietajú a zdajú sa byť zlaté a strieborné. Tie majú najvyššiu hodnotu.

Hotovo! Spolu sme to zvládli. Na to si treba tľapnúť!

O pár hodín si už líhaš do postele s tatinom. Tvojim tatinom. Tatinkom či tatúšikom. Predtým sa ale ešte maznáte, hráte sa spolu. Kým zavriete dvere ešte za vami zakričím „dobrú noc“. Aby sa nezabudlo… že som tu.