Spomínam si na tvoje prvé posledné slová. Náš prvý spoločný deň. Počas trojhodinovej cesty autom si sa trocha zdráhal, ale nakoniec sme sa spolu zabavili.
Pri odchode domov, k mame, si sa otočil vo dverách a so slovami „ahoooj, ešte sa uvidíme“ si mi zamával.
To bolo asi pred piatimi rokmi a tvoj tato mi vtedy hrdo oznámil, že som sa ti zjavne páčila, pretože takto sa lúčiš len s ľuďmi, s ktorými si rád.
Dnes, keď odchádzaš k mame, zvyčajne nepočujem ani to ahoj a máva mi len ruka tvojho otca.
Nezáleží na tom, ako dlho som s tebou skladala to lego, či som viac či menej dokonale napodobnila hlas tvojho obľúbeného gormita alebo či som Kokosovi zašívala odtrhnutú ruku 10 alebo 20 minút. Ideš k mame.
Mama je len jedna. Ja som sa ňou pre teba doposiaľ nechcela stať. A stále nechcem. Nie je nutné ju suplovať, pretože ona je. Je tu a je s tebou. A ja som úprimne rada, že ju máš.
Na vzťah treba dvoch, rovnako ako na jeho rozpad. Je jedno, či je reč o rozhádaných sestrách, bratoch, manželskom páre po dvoch či dvadsiatich rokoch alebo o vzťahu človek – pes.
Niekedy je mi zo seba na vracanie. Idem sa zblázniť.
Každá minúta s tebou je pre mňa dnes minútou, ktorú ti venovať chcem aj nechcem. A nemusím. Nemusím, ale mala by som chcieť. Často aj chcem. Veľmi chcem. A keď práve nechcem, aj keď mám nárok na vlastný program, tak na mňa číha výčitka. Lebo to nerobím prirodzene. Pretože by som mala prirodzene chcieť. A ja často prirodzene chcem.
Niekedy sa mi skutočne nechce hrať dve hodiny s legom, inokedy sa mi chce a bavím sa pri tom. Nechce sa mi hrať sa stolovú hru, ktorá mne nedáva zmysel, pretože má tvoje vlastné ne-pravidlá. Toto sa mi zvyčajne nechce. Nechce sa mi vstávať ráno 6:30 pretože ty už nespíš. Ideš s tatom von z izby. Ja nevstávam, ale ani nespím.
Pýtam sa tak sama seba ako je možné dať ti to dobré čo viem, či je to vôbec možné, a pritom sa zo seba nezblázniť. Nemyslieť pri všetkých tých veciach na to, že ja by som tu vlastne vôbec nemusela byť.
Snáď sa mi to v hlave niekedy správne usporiada a ešte sa uvidíme.
